Literárna vedkyňa a kritička Zuzana Čížiková z Kovačice má za sebou dve knižné monografie – magisterskú prácu Básnické dielo Viery Benkovej (2005) a doktorskú dizertáciu Literárna tvorba Jána Labátha (2013). Jej najnovšia kniha predstavuje zbierku rozhovorov, ktoré v priebehu minulých desať rokov viedla s desiatimi autormi pre rubriku Chat v časopise pre literatúru a kultúru Nový život. Ide teda o zaujímavú publikáciu – priam nevyhnutnú pre tých, ktorí sledujú literárnu scénu vojvodinských Slovákov, lebo sa tu stretávame so svojráznym kto je kto v súčasnej slovenskej menšinovej literatúre v Srbsku. Aj keď nie je profesionálnou novinárkou, Čížiková je vynikajúcou literárnou skúmateľkou, ktorá vie vyvolať spolubesedníka, aby sa čím viac „otvoril“ a inšpirovať ho, aby čitateľom čím viac povedal o svojej tvorbe a o vlastných náhľadoch (tak napr. jedna otázka pre Dr. Adama Svetlíka zaberá celé tri strany textu). Milovníci literatúry si v tejto knihe najviac môžu prečítať o tvorbe súčasných spisovateľov (Čáni, Hricová, Benková, Labáth, Dudášová, Ďuga a Kotvášová-Jonášová), ale sú veľmi užitočné aj tie rozhovory, ktoré nám vyjasňujú všeobecnú – dnešnú, ale aj tú v minulosti – situáciu v literatúre, publicistike a jazykovede dolnozemských Slovákov (Svetlík, Týr a Valentová-Belićová).
Prvý rozhovor je s básnikom a pesničkárom Ladislavom Čánim (rozhovor bol pôvodne uverejnený v časopise Nový život pod názvom Poézia je nástroj na reflexiu metafyzických rozmerov vlastnej existencie, 2006), ktorého literárni kritici zaraďujú do tzv. Generácie X vojvodinských spisovateľov (spolu s autormi, ako sú Prebudila, Salčák alebo Hricová). Tento – ináč u mladých dosť populárny – autor o skepticizme vo svojej tvorbe hovorí:
Všetko je to hľadanie pravdy. Ja ju osobne nedokážem nájsť vo viere. Azda preto tak často vo svojich básňach konfrontujem prvky kresťanskej tradície s prvkami skepsy jednotlivca zápasiaceho s vlastným bytím a vlastnou pominuteľnosťou.
Katarína Hricová (Slovo ako zázračný liek, 2008), ktorá sa často venuje písaniu o láske, prezrádza:
Kvapne občas aj optimistická báseň, a tá zas pramení z pocitu lásky a v súvise s ňou z tej najväčšej luhárky a bluférky – nádeje. A potom, keď ma nádej ako vždy sklame, píšem rozčarovane opäť pesimistické a ironizujúce básne.
Básnik a novinár Michal Ďuga (Nikdy sa nezrieknuť vlastnej svojskosti, 2011) poskytol rozhovor užitočný najmä pre mladých spisovateľov – pučiacich, ale aj tých koľko-toľko afirmovaných. Okrem iného hovorí:
Niekedy autorovi skutočne postačuje len to, že je sám doma so svojou poéziou. V tom zmysle som sa aj sám vždy snažil vyhovieť predovšetkým želaniam básne uzrieť svetlo sveta, a preto som zriedkavo písal to, čo som necítil a čo som nechcel, aby zostalo napísané. Pritom som k vlastnej tvorbe bol až príliš kritický a nikdy mi nebolo ľúto, aby som tie, predovšetkým mne nevyhovujúce básne natrvalo zničil, čiže podľa najnovšej techniky – jednoducho vymazal.
Autorka kníh pre deti a tínedžerov Mária Kotvášová-Jonášová (Deti nedopustia nudu v knihe, 2009) celkom správne hovorí:
Je pravda, že deti dnes málo čítajú. Výnimky sú ojedinelé. Ani kreslené romány či komiksy nečítajú. Žiadne časopisy ich nezaujímajú.
Spisovateľom, ktorí sa chcú venovať tvorbe pre deti, Kotvášová-Jonášová radí:
Práve preto kniha pre mladého čitateľa musí byť, podľa mojej mienky, zaujímavá, pútavá, nabitá udalosťami, tie musia priam frčať, viac kratšia ako dlhšia, s príchuťou humoru, pekne ilustrovaná a so šťastným koncom.
V poslednom rozhovore, usporiadanom špeciálne pre túto knihu (Krása svorenia a hrania, 2015), univerzitný profesor Adam Svetlík z Filozofickej fakulty v Novom Sade, ináč bývalý redaktor časopisu Nový život, hovorí:
Moje videnie súčasného stavu literatúry na začiatku 21. storočia a zároveň i enklávovej literatúry vojvodinských Slovákov smerujúcej k svojmu nevyhnutnému zániku je nie veľmi optimistické, čo neznamená, že i rezignujúce. Zasadzujem sa predovšetkým za aktívny postoj voči tomuto problému, ktorý by však nebol zaťažený nejakými veľkými, ťažko dosiahnuteľnými cieľmi, ale skôr pragmaticky sa prispôsobujúci danej situácii a usilujúci sa postupne „krok za krokom“ daný stav (našej) literatúry meniť a zlepšovať.
Zuzana Čížiková, autorka Rozhovorov (foto: sl)
Okrem uvedených, v Rozhovoroch si možno prečítať aj rovnako zaujímavé dialógy Čížikovej so spisovateľmi tej staršej generácie, ako sú Viera Benková, Ján Labáth a Anna Dudášová. Medzi spolubesedníkmi je tiež univerzitný profesor Michal Týr (1942 – 2013), ako aj prekladateľka kníh autorov zo Slovenska do srbčiny Zdenka Valentová-Belićová (dnešná redaktorka časopisu Nový život).
Kniha Rozhovory má 160 strán a ilustrovala ju mladá akademická výtvarníčka Andrea Merníková (1990).
Janko Takáč