Spoločnosť, ktorá má ľudí, ako je skladateľka, pianistka a speváčka Iveta Kováčová, bezpochyby nie je stratená. Takých ľudí si treba chrániť a vážiť, lebo môžu tento svet urobiť krajším. V nasledujúcom rozhovore nám Iveta prezradila, ako sa dostala k hudbe, aký má význam pre ňu, a zhrnula jej doterajšiu prácu a úspechy, ktorých nie je málo.
Iveta, pochádzaš z hudobnej rodiny, v ktorej už viac generácií má k hudbe blízko. Ako sa to prejavilo na tebe osobne?
– Presne tak, s hudbou vyrastám od malička a vychádza to z toho, že pochádzam z hudobnej rodiny. Môj starý otec bol výborným hudobníkom a on bol ten, ktorý prvý vo mne uvidel talent, keď som ako maličká spolu s ním, na jeho starom klavíri, spievala ľudové piesne. Môj otec sa tiež zaoberá hudbou. V dome sme vždy mali hŕbu hudobných nástrojov. Mala som rada gitaru, ale najradšej som udierala po klávesoch, lebo ma klavír vždy najviac lákal. Tie čierne a biele klávesy a ich hudobné nuansy som počas rokov dôkladne spoznávala a dôverne si s nimi potykala, lebo práve ony vedeli do správnych hudobných tónov pretaviť moje emócie.
Aká bola tvoja hudobná cesta, resp. ako si sa k nej dostala?
– Ako 5- – 6-ročnej prvé hodiny klavíra mi poskytla profesorka hudby Mariena Stankovićová-Kriváková. Keď som splnila vekovú podmienku, rodičia ma zapísali do Základnej hudobnej školy Josipa Slavenského. Tam som si oficiálne zvolila klavír. Viedla a učila ma Ivana Šoškićová, ktorá stojí za mojím úspechom. Ako malá som nemala vážnu hudbu blízko k srdcu. To asi preto, lebo som jej moc nerozumela a bola pre mňa náročná. Profesorka Ivana sa mi snažila vštepovať lásku ku klavíru. Nacvičovala ma a dala zmysel úsiliu, ktoré som vynakladala. Neskoršie som sa dostala na Strednú hudobnú školu Isidora Bajića v Novom Sade. V strednej škole som mala výbornú pedagogickú spoluprácu s vynikajúcou odborníčkou profesorkou Edit Miavec. Pevne tvrdím, že ona zostane mojou mentorkou na celý život. Snažila sa v mojom hraní vytiahnuť a zdokonaliť všetky hudobné detaily, emócie a všetko to, čo ako pianistka skrývam v sebe, aby som to čoraz lepšie vložila a prezentovala z tej interpretačnej stránky.
Možno taká filozofická otázka – čo pre teba hudba znamená?
– Hudba je pre mňa dar, je to univerzálny emocionálny jazyk, ktorý mi umožňuje cítiť. Približuje ma k sebe a vytvára cestu pre empatiu a porozumenie. Často mi dokáže dať niečo, čo sa nedá vyjadriť slovami, rezonanciu ducha a uznanie, že druhý cíti to, čomu ja rozumiem. Vo všetkom chaose života je hudba spoľahlivá. Keď hrám pieseň a je to tá istá pieseň, ktorú som počula prvýkrát. Intro, refrén, melódia, harmónie, záver – to všetko zostáva nemenné v čase. Myslím si, že ľudia takí nie sú. Život sa deje. Veci sa menia. Energia sa vytráca z nášho rámca a predstavivosť sa stráca z našej mysle. Moje obľúbené piesne sú priatelia, ku ktorým sa obraciam a ktorým neskutočne dobre rozumiem. Držia kúsok zo mňa z čias, keď boli veci inak. Na pár minút môžem nahliadnuť do toho, čo kedysi bolo. To ma drží pri živote. Nielen žiť, ale aj byť živou. Je to viscerálny rozdiel. Aj zimomriavky, keď mi po tele naskakuje husia koža, obsah s úsmevom, ale aj bolesť, osamelosť, túžba. V hudbe hľadám tie zvuky. Ona je spôsob, akým tomu všetkému dávam zmysel, a môj vzťah k nej. Znamená to pre mňa všetko. Nerozumela by som svetu bez hudby.
Účinkovala si na našich početných menšinových hudobných podujatiach. Spievala si od ľudových piesní až po populárnu. O aký žáner sa aktuálne najviac zaujímaš?
– Spev je vlastne len mojou záľubou, ktorú si tiež beriem ako dôležitú, a vdychujem do nej kúsok profesionalizmu, talentu a voľného času. Prvýkrát som sa v speve zúčastnila ako 4-ročná so žiackym gitarovým orchestrom na otváraní výstavy v Knižnici Štefana Homolu, kde som zaspievala pieseň Tam na hore na vŕšku. Už 6-ročná som zaspievala na Festivale mladých spevákov slovenských ľudových piesní Spievajže si, spievaj v Petrovci, ktorý organizuje Miestny odbor Matice slovenskej. Na tomto festivale som účinkovala asi 10-krát a získala som niekoľko cien za prednes a za autentickosť piesne. Ako 7-ročná prvýkrát som vystúpila na detskom festivale Letí pieseň, letí v Kovačici. Na ňom som sa zúčastnila 4-krát. Dvakrát som získala 1. cenu za interpretáciu. Nová skúsenosť pre mňa bol aj festival Cez Nadlak je… v Rumunsku a tu som získala 3. cenu. Debutovala som aj na festivale Stretnutie v pivnickom poli, kde som získala špeciálnu cenu. Som rada, keď môžem svojou hudbou ovplyvniť obecenstvo. Hovorí sa, že práve najnáročnejšie, ale zároveň aj najkrajšie sú tie výstupy pred ľuďmi vo svojom prostredí. Predsa mojou základnou vetvou hudby je klavír. Od malička sa zúčastňujem na rôznych klavírnych súťažiach, koncertoch. Zúčastnila som sa početných medzinárodných klavírnych súťaží, kde som získala 1. a 3. miesta. V roku 2022 som sa zúčastnila na klavírnej medzinárodnej súťaži v Belehrade, kde som získala 2. cenu. Mala som aj vlastné klavírne koncerty. Bola som členkou aj dievčenského zboru, ktorý pracuje pod vedením profesorky a známej dirigentky Tamary Adamovej Petijevićovej. V roku 2019 sme boli v Rusku na medzinárodnom súťažení zborov, kde sme sa stali laureátmi.
Máme za sebou ďalší ročník Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč, na ktorom tou víťaznou skladbou bola práve tvoja. Kedy vznikla táto skladba a prečo si si zvolila práve Unu Amidžićovú ako interpretku tvojej skladby?
– Srdcu najbližší mi je predsa festival populárnej hudby. Roky som sledovala tento festival a nemohla som sa dočkať tej chvíle, keď si jedného dňa aj ja zastanem na javisko, na ktorom som pozorovala starších a skúsenejších spevákov a speváčky. Keď sa mi tá príležitosť naskytla a keď som splnila vekovú úroveň, využila som ju úplne. Pocit bol neopakovateľný a bude sa prepletať v mojich spomienkach do konca života. Na Festivale slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč som sa zúčastnila už po 4-krát. Začala som tvoriť v roku 2018 a vtedy som sa po prvýkrát predstavila vlastnou skladbou Jesenný dážď, ktorá sa stala aj víťaznou. V roku 2019 som napísala skladbu Kvôli životu, bola tiež víťazná. V roku 2021 som zaspievala svoju skladbu pod názvom Strom a je to jedna z mojich obľúbenejších, keď ide o kvalitu, farbu a tvorbu. Táto skladba získala cenu za text. V zákulisí javiska na festivaly ma spočiatku hlavne pripravoval môj otec, ktorý má v tom dlhoročnú skúsenosť a ktorý pripravoval aj iných spevákov na rôzne koncerty a na nahrávanie v štúdiách, takže som v neho mala úplnú dôveru. Každý úspešný spevák má za sebou mnohopočetný tím. V mojom prípade je najdôležitejším tímom moja rodina – moja podpora.
Práve na tohtoročnom festivale Zlatý kľúč som sa rozhodla, že sa zúčastním iba ako skladateľka so skladbou Rytmus srdca. Svoju tvorbu som dala ochutnať aj inému interpretovi. Predniesla ju mladá talentovaná speváčka Una Amidžićová. Z formálnej strany s Unou spolupracujeme už niekoľko rokov, stretávame sa na rôznych seminároch pre spevákov, koncertoch… Mala som predstavu o jej kvalite, spôsobe, ako dokáže svoje emócie preniesť aj na iných, o jej farbe hlasu a čistom rozsahovo kvalitnom speve. V súkromnom živote je aj mojou dlhoročnou kamarátkou.
V každom prípade máš už obrovský kus práce a úspechov za sebou. Čo pre teba tieto všetky ocenenia znamenajú?
– Ocenenia, hm. To je vec cien – je to pre ľudí, ktorí robia všetku tvrdú prácu v zákulisí. Ocenenie je pre mňa len tlieskanie. Ceny sú určené tým, ktorí sa neboja dotknúť niektorých najtemnejších aspektov bytia bez toho, aby zradili to, čo dosiahli. Práve naopak, smerujú týmto smerom. Nielenže vo mne vyvolávajú pocit hrdosti, ale tiež mi pomáhajú zistiť, čo robím dobre a prečo, aby som v tom mohla pokračovať a využiť to na formovanie svojej kariéry k lepšiemu. Ale podľa mňa ocenenia nie sú jedinými znakmi úspechu – nehodnotím sa len podľa nich. Verím, že každý človek má svoje mentálne trofeje.
Ako by si opísala vlastné skladby?
– Svoju torbu a písanie svojich vlastných skladieb by som opísala tak, že hlavne robím rytmy pre tých, ktorí poznajú pochody a pre ktorých rytmus niečo je, a maľujem farby pre tých, ktorí nič nevidia. Kľúčom k záhade mojej tvorby je, že z neznámych dôvodov rozdám svoju energiu a svoj život, a to tak, že sa iba uistím, že jedna nota nasleduje za druhou… a zanechá vo mne pocit, že na svete je niečo v poriadku. Ľudia môžu v mojich hudobných skladbách nájsť čokoľvek, čo chcú – nemôžem dávať žiadne odporúčania, mojou úlohou je len skladať. Od poslucháčov alebo kritikov očakávam len jednu vec – kritickú otvorenosť.
Prezraď nám, ktoré kapely ťa formovali v detstve a ktoré ťa dnes oslovujú?
– Keďže sa nachádzame v takom období, keď stále prichádzajú nové a nové žánre, vyrastala som na počúvaní všetkých druhov hudby. No najradšej som mala hlavne hudbu od 50. rokov až po súčasnosť, ale veľmi sa mi páči hudba zo 60., 70., 80. a tých 90. rokov. Naozaj som sa dostala do The Beatles obdobia a skupín z tej sféry. Dodnes zvyknem byť v nebi Beatles. Ich hudba vie byť mojou múzou na písanie príbehov. Niekedy sa nájdem aj vo svete fantázie a The Beatles boli moji najlepší priatelia! Priala by som si, aby som ich mohla stretnúť alebo vidieť na koncerte. Beatles nikdy nezomrú, a predsa ani tá kvalitná hudba, ktorá sa v súčasnej dobe tak veľmi stráca.
Mám rada aj alternatívu, gospel, jemný pop, džez.
Aktuálne si študentkou na Hudobnej a tanečnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Ako sa ti darí na štúdiách a aké máš kariérne plány do budúcna?
– Táto škola bola pre mňa cieľom, ktorý sa mi aj uskutočnil. Profesionálne sa zaoberám hudbou. Pokračovala som v štúdiu klavíra, pričom vkladám úsilie a snažím sa budovať a rozširovať svoju vlastnú kariéru aj v zahraničí, teraz konkrétne na Slovensku. A keď hovorím o svojich plánoch do budúcna, chcela by som vydať svoj prvý album, mám na pláne vytvoriť nové, čím kvalitnejšie skladby, zdokonaľovať sa ako klaviristka a dýchať naplno.
Foto: autor a z archívu spolubesedníčky
Miroslav Pap