Dávno prešli tie časy, keď Hladno pivo, ako jedna z najlepších undergroundových skupín v ex-YU priestore, „prášila” skvelý punkrock a prechádzali cez ňu také osobnosti, ako bol napr. legendárny basgitarista Hadžo Pataren. Pravda, bolo by to možno čudné, keď by Mile a kompánia dnes vo svojej štyridsiatke ešte stále udržiavali pôvodný štýl, takže skupina začala doširoka hľadať nové možnosti prejavu a do ich zvuku zavítali aj klávesy, trúbka a dokonca aj harmonika. Ale keď už predsa pochádzajú z melodickej punkrockovej vlny, nepredstavuje to pre nich problém tvoriť piesne, ktoré sú aj naďalej lákavé tak starým, ako aj novým fanúšikom.
Od predchádzajúceho albumu ubehli štyri roky, a nepočítajúc prvé dve triviálne piesne na novom albume, Hladno pivo nám pripomínajú najlepšie pop-punk momenty svojej kariéry – v skladbách, ako sú Ezoterija, Fotoaparat, Slobodni pad, Može a Premali grad. Možno povedať, že zvuková produkcia, hudba, melódie a texty sú vlastne prirodzeným pokračovaním albumu Knjiga žalbi. Kekinove humoristické texty, kde dominuje sarkazmus a cynizmus v najkrajšej tradícii kapely KUD Idijoti sa najlepšie preukázal v piesni Pravo ja, v ktorej sa poslucháč môže ostýchavo hlásiť na jeden zo súčasných kurzov spoznávania samého seba (Što ako pravo ja odnosno on bude veliki fan Celin Dion? Što ako mrzi žene ili je tužni samac, koji će pitat mene da mu budem jamac?), ako aj v skladbe Kirbaj i Kotlovina, kde sa trefne zosmiešňujú malomeštiacke gulášové „festivaly” (Večeras Hladno Pivo, sutra Severina).
Nakoniec možno povedať, že napriek nedostatku opravdivých hitov v tomto albume (prvý singel Ezoterija nebolo možné často počuť počas leta) Hladno pivo predsa majú solídne nové vydanie, ktoré im umožní zachovať si verné obecenstvo a pohnúť sa na ďalšie turné po ex-YU priestore. Niekedy aj to stačí…
(Vydavateľstvo Menart, 2011)
Janko TAKÁČ