Príchod nového roku vždy zaznamenávame početnými prianiami, predsavzatiami a vždy sa na jeho začiatku obzrieme na všetko to, čo sme minulý rok zažili. Svet filmovej produkcie sa tiež obzerá na to, čo vyprodukoval minulý rok a tradične na začiatku roku prebieha veľa udeľovaní filmových cien. Medzi nominovanými filmami však zriedkavejšie narazíte na nejaké letné trháky, skôr sa tu nájde film, ktorý bol natočený koncom roku a o ktorých väčšina filmových divákov u nás ešte nepočula. Medzi témy spracované v týchto filmoch každoročne patrí aj politická téma, ktorá bude v tomto roku najpravdepodobnejšie zastúpená práve filmom The Ides of March.
Stephen Mayers (Ryan Gosling) je mladý, šikovný a idealistický manažér prezidentskej predvolebnej kampane v rámci demokratickej strany, ktorý plne verí svojmu zamestnávateľovi, americkému senátorovi Mikeovi Morrisovi (George Clooney). Voľby na prezidentského kandidáta sú už v plnom prúde, keď v štáte Ohio hlavný manažér kampane oponenta Tom Duffy (Paul Giamatti) povolá Mayersa na súkromnú schôdzku a snaží sa ho presvedčiť, aby sa pridal na ich stranu. V momente, keď sa však Mayers rozhodne svojmu nadradenému Paulovi Zare (Philip Seymour Hoffman) nepovedať o tomto, jeho integrita je ohrozená. V tom rovnakom čase sa Mayers upúšťa do románika s jednou z mladých stážistiek, ktorá bremeno svojho vlastného tajomstva vrhne aj na neho. Vďaka niekoľkým rozhodnutiam, ktoré sú posudzované od vedúcich ako zlé, ilúzie mladého Mayersa sa rozplývajú a začína chápať, čo všetko sa kryje za kulisami sveta politiky a sveta volieb.
Podľa obsahu deja asi ťažko prídete na to, prečo sa film volá práve The Ides of March. Keďže ide o film s témou kritiky politických dianí a zničení ilúzií o nich, autori využili termín, ktorý je z historického hľadiska známy ako deň vraždy Júlia Cézara a bol použitý aj v známej Shakespearovej divadelnej hre. Dej filmu je veľmi jednoduchý a priamočiary, dokonca by sa dalo povedať, že pre väčšinu ľudí, čo videli nejaký film, ktorý sa zaoberá zákulisím politiky (alebo pre tých, ktorí si nerobia o jej spravodlivosti ilúzie), veľmi predvídateľný. Medzi prednosti príbehu vzhľadom na jeho predchodcov patrí to, že na rozdiel od početných iných filmov hlavnou postavou nie je politická figúra, ktorá prichádza o svoje ilúzie, mení svoje priority či morálne hodnoty, ale osoba, ktorá v politike nefiguruje.
Scenár napísal George Clooney spolu s Grantom Heslovom (spolupracovali aj na scenáre filmu Good Night, and Good Luck, ktorý tiež Clooney režíroval) a Beau Willmonem, autorom divadelnej hry, ktorá bola predlohou pre film. Práve to, že dielo bolo pôvodne písané pre divadlo, asi spôsobuje niektoré nedostatky príbehu. Za ten nedostatok možno považovať malú dynamiku a žiaden zvrat v deji prakticky celú prvú hodinu filmu. Na druhej strane medzi ďalšie prednosti patria vtipne napísané dialógy a výborné monológy, ktoré aj herci výborne zahrali, a preto niekedy film na diváka viac pôsobí ako mozaika výborných scén než ako výborný celok.
George Clooney mal určite plné ruky práce s týmto filmom, lebo nielenže písal jeho scenár, ale bol aj jeho režisérom, producentom a stvárnil jednu z hlavných postáv. Túto postavu si však veľmi trefne pridelil. Zahral šarmantného prezidentského kandidáta s veľmi liberálnymi názormi, ktorými by sa v realite v USA v predvolebnej kampani asi nikto tak neohŕňal. Ide hlavne o názory na energetiku, životné prostredie, vojnu, náboženstvo či trest smrti, názory, za ktoré niektorí kritici upodozrievajú, že sú Clooneymu vlastné a cez tento film sa ich trochu snaží propagovať. Medzi zásadné veci, ktoré robia tento film dobrým, a prečo ho nájdete medzi najlepšími na rôznych zoznamoch filmov z minulého roka, sú herecké výkony. Všetky postavy boli zastúpené veľmi zvučnými menami Hollywoodu, ale pre ich výkony treba hlavne vyzdvihnúť Paula Giamattiho a Philipa Seymoura Hoffmana, ktorí obhájili svoju povesť vždy pripravených a výborných hercov. Pre ich výkon je zaujímavé aj to, že najviac dostali priestoru a najlepšie ukázali svoje talenty v monológoch najpodstatnejších pre odkaz filmu – pán Giamatti o politických „hrách“ a pán Hoffman o lojalite. Hoci Ryan Gosling na film naláka najviac mladých diváčok, predsa herecky sa týmto pánom nevyrovnal. Žiaľ, veľká časť filmu sa práve spoliehala na to, že sa divák emočne naviaže na premeny hlavnej postavy, čo však nebolo dosiahnuté až v takej miere, v akej sa to asi očakávalo. Toto chýbajúce emočné naviazanie nie je však jediné, čo spôsobuje, že divák sa s filmom nestotožní. Práve už spomínané názory, ktoré senátor vynáša, pôsobia nereálne. To, že si scenáristi nevybrali len jednu „kontroverznú“ otázku, spôsobuje pri mnohých divákoch, že filmu neveria a že film nedáva dojem reálneho zobrazenia konkrétnych dianí v politickom zákulisí, ale sa zdá skôr ako dej vymyslený na poukázanie na názory, ktoré podľa jeho tvorcov chýbajú súčasnej americkej politike. Plusom je však to, že napriek tomu, že postava senátora sa zdá pre svoje názory nereálna, predsa nie je ideálna a ukážu sa aj jej chyby.
Pre film ale bola veľmi dôležitá aj celková atmosféra dobre zachytená kameramanom Phendonom Papamichaelom, ktorý sa stal známym aj vďaka filmom Walk the Line či The Pursuit of Happiness. Atmosféru, pravdaže, dotvára aj veľmi výrazná hudba filmového skladateľa Alexandra Desplata, ktorý len minulý rok napísal hudbu do ôsmich filmov, medzi ktoré patria aj The Tree of Life, Carnage a posledná časť filmu o Harrymu Potterovi. George Clooney bude vždy u väčšine ľudí asociovaný s hereckou kariérou, ale v poslednom čase sa snaží presadiť aj ako režisér a usudzujúc len podľa mien, ktoré sa mu podarilo dostať do tohto filmu, je aj šikovným producentom. Toto je jeho tretí zrežírovaný film z celkovo štyroch, ktorý ašpiruje na vysoké ohodnotenie a ceny. U kritiky získal celkom vysoké ocenenia, ako aj u divákov, ktorí mu v kinách za tri mesiace premietania nechali štvornásobok (gross) jeho rozpočtu.
Napriek niektorým svojim nedostatkom The Ides of March má veľa pozitívov a určite by mal byť zaradený medzi najlepšie filmy natočené minulý rok – preto by nemalo nikoho prekvapiť, keď sa tento a budúci mesiac ocitne na zoznamoch titulov nominovaných na najvyššie filmové ceny. Kým ho človek pozerá, je to film, ktorý sa mu páči, zostáva však otázne, či sa ho dotkne jeho odkaz, či bude o ňom premýšľať a samým tým aj ako dlho si bude na tento film pamätať.
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ