Exit Calling, čiže: Letné hudobné festivaly

 

Belgrade Calling (29. júna 2012)

Ako čo to býva každý rok, behom tohto leta – za výrazne horúceho počasia – milovníci hudby šírom Srbska mohli navštíviť mnohé hudobné festivaly. Začalo sa to už koncom júna, keď sme navštívili festival Belgrade Calling. Tento festival bol usporiadaný v Novom Belehrade – v priestore Ušće – a trval až štyri dni – od 27. do 30. júna. Počas festivalu, ktorý bol rozdelený na tematické dni (rap skupiny prvý, metal skupiny druhý, alternative rock skupiny  tretí a domáce skupiny štvrtý deň) tisíce mladých a starších si mohlo pozrieť koncerty Public Enemy, Faith No More, The Sisters of Mercy, Ozzy Osbourne and Friends, Jessie J, Orbital, Satyricon, Paradise Lost, Ugly Kid Joe,  Black Label Society, The Cult, The Horrors, Public Image Limited, The Darkness, Sanatorium, S.A.R.S, Dubioza kolektiv a Example. V posledný deň festivalu vstup pol voľný, lebo išlo o súčasť túrne „Jelen Top 10“, na ktorom vystúpili skupiny Bjesovi, Darkwood Dub, Kanda, Kodža i Nebojša, Block Out, Svi na pod!, Eva Braun, Goribor, Straight Mickey and the Boys a Snakes, Sharks and Planes.

Náš výber bol tretí deň a pozreli sme si skupiny, ktoré pestujú alternatívny rock zvuk. Išlo o prevažne staršie kapely – buď také, ktoré u nás vidíme po prvýkrát, lebo sa nedávno po prestávke znovu zoskupili (Ugly Kid Joe, The Darkness a Public Image Limited) alebo tie skupiny, ktoré v Srbsku hrali už druhý až tretíkrát (Faith No More a The Sisters of Mercy).

 

UGLY KID JOE: Festival sa začal okolo 19. hodine, keď na javisko pred iba niekoľko stovák fanúšikov (obecenstvo v tom termíne ešte stále dochádzalo na festival) – vyšli Američania Ugly Kid Joe. Táto skupina z Kalifornie, ktorá v prvej polovici 90. rokov bola zábavným prídavkom zväčša depresívnemu grunge hnutiu (preslávila sa albumom America’s Least Wanted z roku 1993), mala prestávku od roku 1997 a pred dvomi rokmi sa znovu zoskupila. Ich prvé vydanie po prestávke je EP Stairway to Hell. Spevák Whitfield Crane, gitaristi Sonny Mayo a Klaus Eichstadt, basgitarista Cordell Crockett a bubeníčka Yael sa nám predstavili vystúpením, ktoré trvalo asi štyridsať minút a bolo efektne zostavené z ich najznámejších piesní: V.I.P., Dialogue, Neighbour, Come Tomorrow, Milkman’s Son, Cats in the Cradle (Crane, Mayo a Eichstadt ju zahrali akusticky), Goddamn Devil a na koniec bol tu aj ich najväčší hit – Everything About You. Spevák Crane úspešne kontaktoval s málopočetným publikom (ktoré dobre poznalo ich repertoár) aj keď bolo ešte naozaj veľmi teplo na spev a skákanie pred javiskom.

 

THE HORRORS: O tejto skupine sme písali v decembrovom čísle Vzletu (recenziu si možno vyhľadať aj na tejto webovej stránke). Na tomto festivale The Horrors boli medzi najmladšími a najaktuálnejšími skupinami. Na javisko vyšli okolo 21. hodine a predstavili sa piesňami Mirrors Image, Who can Say, I can See Through You, Scarlet Fields, Changing the Rain, Endless Blue, Sea Within a Still Life. Gitarista Joshua Hayward má veľmi zaujímavý štýl hrania, najviac sa zaoberá akordami, textúrou a feedbackovým hlukom. Pomáhaju mu Tom Cowan, ktorý hrá syntetizátor a sampler, basgitarista Rhys Webb a bubeník Joe Spurgeon. Spevák Faris Badwan má svojrázny postoj, akoby bol gotický Joey Ramone – je vysoký, chudý, dlhé vlasy a mikrofón mu takmer úplne skrývajú tvár. Je veľmi hanblivý a zriedkavo kontaktuje s publikom. Skupine bolo potrebné odohrať asi päť piesní aby sa zahriali a zasvietili v plnom svetle. Vonkoncom bolo jasné, že na veľkom open air festivale nie sú celkom doma a že by im nejaký menší klub omnoho viac zodpovedal. Ale napriek všetkému bolo toto výborné vystúpenie hlučných britských postpunk mladíkov. Na sám koniec koncertu skupina zahrala dlhú a hlučnú pieseň Moving Further Away.

 

PUBLIC IMAGE LTD.: Po pätnásťročnej prestávke PIL sa znovu zoskupili roku 2009 a nový album pod názvom This is PIL vydali práve behom tejto jari. Okrem Johna Lydona skupinu tvoria aj Bruce Smith, Lu Edmonds a Scott Firth (zhruba je toto inkarnácia skupiny z polovice osemdesiatych a albumu Happy?). Svoj koncert začali okolo 21:30 piesňou This is Not a Love Song. Výborne naladený Lydon sa takto prihovoril obecenstvu: Hello suburban Serbia! This is where five-star Johnny meets Red Star Belgrade! a skupina pokračovala s novou piesňou Deeper Water, po ktorej nám zahrali Albatross. Zhovorčivý Lydon znovu víta publikum: Hello Good People! Hello Bad People!. Repertoár piesní z albúmu Metal Box pokračuje piesňou Swan Lake (aka Death Disco). Nasledovali piesne Warrior, One Drop (prvý singel z novej platne), Bags a Chant. Svoj prvý koncert v Srbsku skupina ukončila hit-piesňami Rise a Open Up (ktorú koncom 90. rokov nahrali John Lydon a Leftfield).

 

THE DARKNESS: Ešte jedna skupina, ktorá sa bola „rozpadla” (roku 2006), aby sa po prestávke znovu zoskupila (roku 2011) a prišla (aj) do Srbska. Táto hardrocková skupina pod vedením speváka a gitaristu Justina Hawkinsa bola v určitom období komerčne veľmi úspešným mixom afektovaného glam rocku a bláznivého hair metalu, a príliš sa to podobalo na prácu skupiny The Queen. Veľmi zábavné vystúpenie – ktoré trvalo zhruba hodinu – sa začalo piesňou Lights Out, ale sa ozajstne všetci konečne spamätali na The Darkness keď nám zahrali druhú pieseň – You’re Really Growing on Me. Hawkins má výborný vzťah s publikom, často sa jej prihováral, niekoľkokrát sa bol prezliecť a dokonca s pomocou roadieho vošiel s gitarou medzi publikum. Nasledovali piesne One Way Ticket to Hell and Back, Get Your Hands Off My Woman, ako aj skvelá power balada Love is Only a Feeling. Koncert ukončili piesňami Street Spirit (spracovanie piesne skupiny Radiohead) a Thing Called Love.

FAITH NO MORE: Jasné bolo, že najväčší počet ľudí v ten deň prišiel na festival práve skrze Faith No More. Nedávnym koncertom na festivale EXIT (2010) Faith No More oduševnili srbské publikum a očakávali sme, že ich onedlho budeme zase vidieť. Javisko pre skupinu bolo dlho pripravované a pred nami bola scéna úplne v bielom a plná kvetov. Mike Patton a skupina (Mike Bordin, Billy Gould, Roddy Bottum a Jon Hudson) svoje vystúpenie začali piesňou Toma Jonesa Delilah, ktorá bola len úvod do piesne Woodpeckers from Mars. Efektne a rýchlo pripravenu skvelú náladu skupina zahrievala piesňami Midlife Crisis, Ricochet a Land of Sunshine, po ktorej už muselo prísť do zmiernenia s piesňou Evidence. Po nejakých technických problémoch na javisku, koncert pokračoval s hit-piesňami Last Cup of Sorrow a Digging the Grave (Patton ju venoval novému predsedovi Srbska, lol). Po piesni Epic nasledovala veľmi populárna peseň Easy. Numerami Everything’s Ruined, Gentle Art of Making Enemies, King for a Day a Just a Man sa ukončila hlavná časť koncertu. Skupina sa vrátila a zahrala nám ešte piesňe Hajde Jano (srbský tradicionál) a Stripsearch.

 

THE SISTERS OF MERCY: Skupina, ktora vymyslela a definovala gothic rock, prišla do Srbska po tretí krát (v Belehrade boli v rokoch 1990 a 2006). Ich koncert bol tentoraz ohlásený ako „special aftermidnight show” a na javisko vyšli až o 3. hodine nad ránom. Vystúpenie začali piesňou Crash and Burn. Spevák Andrew Eldritch, dvaja gitaristi Christ Catalyst a Ben Christo pod rytmickým vedením Doktora Avalancha pokračovali s piesňami Ribbons, Detonation Boulevard, First and Last and Always, Logic, ako aj Gift that Shines (od Red Lorry Yellow Lorry). Eldritch nebol zhovorčivý a skupina – často na javisku skrytá poza hustý dym a svetelné efekty – sa snažila animovať publiku svojou energickou hudbou. Nasledovali piesne No Time to Cry, Arms, Dominion – Mother Russia, Summer, Alice, This Corrosion, More, Flood II, balada Something Fast, Lucretia My Reflection, efektný inštrumentál Top Nite Out a Vision Thing. Koncert ukončili presne o 4. ráno známou piesňou Temple of Love.

Onedlho už začalo svitať a bol to koniec jednej naozaj výbornej rockovej zábavy v Belehrade…

 

Exit Festival (13. júla 2012)

V poradí 13. EXIT festival bol usporiadaný od 12. do 15. júla a – ako aj mnohokrát dozadu – na repertoári boli mnohé veľké mená svetovej hudobnej scény – Guns N’ Roses, Duran Duran, Erykah Badu, New Order, Wolfmother, Gossip, The Duke Spirit, Hercules and Love Affair, The Toy Dolls, Suicidal Tendencies, DRI, Sodom… Autor týchto riadkov navštívil druhý deň festivalu so žiadosťou vidieť skupinu New Order (ktorá bola prvýkrát v Srbsku) a pozrel si aj vystúpenia skupín DreDDup, The Duke Spirit, Grandpas Candys, Hercules and Love Affair a Goblini.

 

DreDDup (Fusion Stage, 20:25): DreDDup je domáca industrial skupina z Nového Sadu. Funguje už pätnásť rokov a za sebou má tieto albumy: dreDDup, El Conquistadors, Future Porn Machine, Mr. Borndead’s Feast a Abnormal Waltz. Ich vzormi sú Skinny Puppy, Borghesia a Prodigy. Spolu so skupinou Fancy Frogs sú súčasťou súčasnej srbskej gothic sceny. Spevák Inquisitor, basistka XXXandra, bubeník Frantsz a gitarista Armageddon zabávali publiku zhruba pol hodiny a zahrali nám nejakých 7-8 piesní. Na javisku, spevák používal rekvizity – Barbie bábiku alebo laptop s hardcore pornografiou, pokým bubeník behom celého vystúpenia mal na tvári masku a na ušiach sluchátka.

 

THE DUKE SPIRIT (Main Stage, 21:00): Speváčka Liela Moss, gitarista a klavirista Luke Ford, gitarista Toby Butler, bubeník Oliver Betts a basgitarista Marc Sallis boli najpríjemnejším prekvapením druhého dňa festivalu. Hudobne, skupina The Duke Spirit tvorí hlučný alternatívny rock podobný Jesus and Mary Chain, ako aj punkrock aký hrala Patti Smith. Ale to, čo definuje ich zvuk, sú nádherné spevácke schopnosti Mossovej, ktorá vie spievať aj ako Patti Smith, ale aj ako Adele, ako PJ Harvey, ale aj ako Hope Sandoval. Na tom hodinovom koncerte predstavili sa nám výbornými piesňami (z albumov Cuts Across the Land (2005), Neptune (2008) a Bruiser (2011)) ako aj perfektným zvukom na javisku. Mossová sa nám pred koncom vystúpenia opýtala: Are you glad you came early to see our show?. Naša odpoveď bola: Áno, áno, áno!.

 

GRANDPA CANDYS aka ČIKINE BOMBONE (Explosive Stage, 21:45): Kultová belehradská psychobilly skupina Čikine bombone funguje od roku 1998 a má za sebou štyri platne: Flaming Dynamite (2001), Captain Crash (2002), 666.000 Miles on the Wrong way (2006) a Grandpa Candys Early Sides (2009). Na ich koncert sme stihli v momente keď im na javisku hosťom bol Smuk zo skupiny Zbogom Brusli. Na priestorovo menšej Explosive scéne sa trojici podarilo vytvoriť plamenne horúcu a zaprášenú klubovú atmosféru piesňami, ako čo sú napríklad Vampirella alebo Psycho in New Orleans  (spracovanie piesne House of the Rising Sun od Animals). Pred koncom vystúpenia na javisku sa skupine pripojil aj menší tanečný zbor upíriek – ináč, piatok 13. bol na festivale venovaný maškaráde – a bol to ozajstne fantastický prídavok výbornému vystúpeniu pionierov psychobilly zvuku u nás.

HERCULES AND LOVE AFFAIR (Main Stage, 22:30): DJ Andy Butler a jeho projekt Hercules and Love Affair pred niekoľkými rokmi mali ohromný disco-house hit Blind. Do Srbska prišiel s dvomi speváčkami a jedným spevákom a pred plným Main Stageom ponúkol zhruba hodinu skvelej nu-disco hudby. Členovia skupiny neustále animovali publikum, striedali sa príliš energické house a disco piesňe a spev a tanec trvali takmer bez prestávky. Dokonca, koncertovanie akoby úplne ustúpilo miesto jednej ohromnej (príliš gay-naladenej) zábave. Zostáva to ohromné tajomstvo, ako to, že v Srbsku gay skupiny (Hercules and Love Affair, ale napr. aj Scissor Sisters a Pet Shop Boys) maju také úspešné a navštívené koncerty, a keď treba zorganizovať Gay Pride – je to ohromný problém…

 

NEW ORDER (Main Stage, 00:00): Po prvýkrát v Srbsku v ich tridsaťročnej kariére, New Order na javisko vyšli presne o polnoci. Výborne naladený, svoje vystúpenie začali inštrumentálnou piesňou Elegia. Spevák a gitarista Bernard Sumner je dnes trochu starší a tučnejší, ale je aj naďalej skvelým frontmanom skupiny – výborne a veľmi energicky hrá gitaru (až mu praskajú struny na nej) a ešte stále dosť dobre spieva. Bubeník Stephen Morris je aj naďalej chrbticou zvuku skupiny a aj dnes vyzerá ako keby mu bolo dvadsať rokov. Jeho manželka Gillian Gilbert je aj dnes veľmi hanblivá a skrytá poza svoj syntetizátora zriedka komunikuje s publikom. Druhý gitarista Phil Cunningham výborne dopĺňa zvuk skupiny, lebo hrá aj klavesy a bycie. Basgitarista Tom Chapman, ktorý do skupiny vstúpil s veľmi ťažkou úlohou – vystriedať Petera Hooka na basgitare – svoju robotu koná celkom dobre a doprináša tomu, aby Hookova neprítomnosť nebola natoľko zrejmá. New Order nám zahrali repertoár zostavený zo samych hitov: Crystal, Regret, Love Vigilantes a Ceremony. Prvá Joy Division pieseň, ktorú zahrali, bola Isolation – koncertami táto skupina predstavuje svoje best of vydanie TOTAL, ktore obsahuje aj New Order aj Joy Division piesne – a po nej nasledovala jedna relatívne novšia pieseň – Krafty. Nasledujú Bizarre Love Triangle a remix verzia piesne True Faith. Elektronická nálada pokračuje na piesňach 586 a Blue Monday, keď na javisko vychádzajú aj členovia skupín Hercules and Love Affair a The Duke Spirit. Hlavná časť koncertu sa ukončila piesňou Temptation. Po trojminútovej prestávke skupina sa vracia na javisko, aby nám zahrala jeden krátky Joy Division set v podobe piesní Transmission a Love Will Tear Us Apart. Koncert sa ukončil okolo 01:30 a bolo toto naozaj krásne vystúpenie legendárnej manchesterskej skupiny.

 

GOBLINI (Fusion Stage, 02:15): Aj keď sme po koncerte New Order boli veľmi unavení, pohli sme sa späť na Fusion Stage pozrieť si Goblinov. Svoj veľmi zúrivý koncert skupina začala piesňou Cipjonka a pokračovala piesňami U magnovenju, Petra, Daleki put, Dan posle, Ona misli da zna, Privatni rat, Bolje soko u ruci, Dr. Hofmann, 7 loših godina, Komad noći, Anja, volim te (feat. Smuk zo skupiny Zbogom Brusli), Luna, Punk’s not Dead, aj nakoniec Voz. Znamená, stopercentne energický, rýchlo, bez oddychu a prestávky… Po päťminútovom dovolávaní skupina sa vratila na javisko a zahrala nám ešte aj LSD se vraća kući a Za Lorenu. Koncerti Goblinov sú zriedkavé, ale aj naďalej predstavujú výbornú zábavu!

Po ukončení koncertu, bol čas odísť k šenku, potroviť posledné tokeny a konečne sa pohnúť smerom domov… Ešte jeden výborný večer na Exite bol za nami.

Text a fotografie: Janko TAKÁČ