Už štvrtý rok v poradí v tlačenom vydaní časopisu Vzlet môžete čítať o jednom z najlepších a najprestížnejších filmových festivalov vo svete. Ide o filmový festival, ktorý prebieha každý rok začiatkom júla v malom kúpeľnom mestečku na západe Českej republiky – v Karlových Varoch. V tomto roku bolo toto mestečko od 29. júna do 7. júla zase plné filmových nadšencov, filmových tvorcov, novinárov a podobne, ktorí si prišli pozrieť niečo z 218 filmov a iných početných sprievodných podujatí, ktoré festival ponúkal.
Keď som už začala s číslami, môžeme so štatistikou aj pokračovať. Na festivale bolo prítomných 11 471 akreditovaných účastníkov, z čoho 405 filmových tvorcov, 803 filmových profesionálov a 667 novinárov. Z 218 filmov 23 malo svetovú, 35 medzinárodnú a 8 európsku premiéru, 58 filmov boloautorskými debutmi a všeobecne sa v kinách premietalo 355-krát a na premietania bolo predaných až 121 070 vstupeniek. Ako vidno už len zo samej štatistiky, festival bol aj tohto roku úspešný.
Pravdaže, filmový festival je hlavne o filmoch, ale aj o početných sprievodných akciách, ktoré sa filmu týkajú, a je to jedinečná príležitosť, kde sa veľa toho o filmoch môžete dozvedieť práve od ich tvorcov. Tak aj v tomto roku na festivale bolo prítomných mnoho filmárov, ktorí po premietaniach, na tlačových konferenciách alebo na Master class hovorili o filmoch, ktoré sa premietali vo Varoch, alebo niečo všeobecne o svojej tvorbe. Medzi celebrity, ktoré najviac upútali pozornosť návštevníkov, určite patrili dve dámy, ktoré si prišli prevziať Cenu za mimoriadny umelecký prínos do svetovej kinematografie, a to Dame Helen Mirren a Susan Sarandon. Susan Sarandon (Thelma and Louise, Dead Man Walking), ktorá sa na festivale rada po premietaniach bavila s divákmi, tu predstavila nový film bratov Duplassovcov – Jeff, Who Lives at Home. Dame Helen Mirren (The Queen, Gosford Park) na festival prišla aj ako delegátka k filmu Istvána Szabóa The Door. S ňou na festival prišiel jej manžel, americký režisér Taylor Hackford (Ray, An Officer and a Gentleman, Bound by Honor), ktorý na jednej zo sprievodných akcií hovoril proti nelegálnemu sťahovaniu filmov na tému: Prečo sa filmy kradnú. Keďže som sa na tejto diskusii nezúčastnila, neviem, koľko účastníkov festivalu na nej bolo prítomných, ale to, že asi o hodinu neskoršie v blízkosti miesta diskusie som videla stan Českej pirátskej strany, ma celkom pobavilo.
O zapojení internetu a filmových nadšencov do finančných aspektov filmu hovorili niektorí filmári aj z inej perspektívy, a to z hľadiska financovania filmu tzv. crowd funding-om (fanúšikovia sú oboznámení s ideou filmárov o tom, čo chcú vytvoriť, a potom hlavne vďaka internetu finančne prispievajú k jeho tvorbe), keďže niektoré filmy, ktoré na festivale boli premietané, ako sú Iron Sky a A Little Bit Zombie, mali značnú časť rozpočtu zabezpečenú práve týmto spôsobom. Okrem spomínaných celebrít, s početnými otázkami a pozornosťou sa stretala aj delegácia filmu Good Vibration, Glenn Leyburn, Lisa Barros D’Sa a Richard Dormer, mladá a nádejná herečka z filmu Moonrise Kingdom Kara Heywards, americký režisér filmu Keep the Lights On, Ira Sach, režisér filmu Dark Horse Tod Solondz a početní iní.
No a pravdaže, k filmovému festivalu patria aj početné ocenenia. Veľkú cenu – Kryštálový glóbus – získal nórsky film režiséra Martina Lunda Mer eller mindre mann (v angličtine The Almost Man) a cenu za réžiu získal Rafaël Ouellet za kanadský film Camion. Za najlepší ženský herecký výkon bola odmenená Leila Hatami za rolu v iránskom filme Peleh akhar (v angličtine The Last Step) a za najlepší mužský herecký výkon boli odmenení dvaja páni – Henrik Rafaelsen za rolu vo (spomenutom) filme Mer eller mindre mann a Eryk Lubos za rolu v poľskom filme Zabić bobra (v angličtine To Kill a Beaver). V sekcii Na Východ od Západu cenu získal ukrajinský film Evy Neymann, Dom s bashenkoy (House with a Turret). Ako najlepší dokumentárny film do 30 minút bol odmenený španielsky Story for the Modlins a cenu za dokument nad 30 minút získala bulharská Poslednata lineika na Sofia (Sofia’s Last Ambulance). V sekcii Fórum nezávislých cenu Nezávislá kamera získal srbský film Miroslava Momčilovića Smrt čoveka na Balkanu. Cenu prezidenta MFF KV tohto roku prebral český herec Josef Somr a divácku cenu si vybojoval belgický film režiséra Geoffreyho Ethovena Hasta la vista (Come As You Are).
Srbská kinematografia bola tohto roku zastúpená tromi filmami. Jeden z nich je už spomínaný ocenený film Smrt čoveka na Balkanu, ktorý komicky zobrazuje situáciu, ktorá vzniká v byte mŕtveho človeka. Druhým je film mladej režisérky Maje Miloš Klip, ktorý sa snaží zobraziť určitú skupinu belehradských tínedžerov a tretím je romantická komédia Bojana Vuletića Praktični vodič kroz Beograd sa pevanjem i plakanjem.
Každý rok medzi veľmi významné filmy patria tie, čo sa premietajú na otváraní a zatváraní festivalu. Tohto roku na slávnostnom otvorení sa premietal film Good Vibration a festival slávnostne zakončil zase nový film Woodyho Allena To Rome with Love, ako posledný film bol v letnom kine odpremietaný film Jeff, Who Lives at Home.
Ako som už spomínala, filmový festival je v prvom rade o filmoch. Na veľa filmov, ktoré sa na festivale premietajú, ľahko narazíte, najmä na tie z americkej či anglickej produkcie, ale veľmi veľa filmov ťažko nájdete, alebo v prípade, že na nich aj narazíte, je dosť pravdepodobné, že vám ich názov nebude známy a nepozastavíte sa nad nimi. Z tohto dôvodu k tejto krátkej reportáži o tohtoročnom filmovom festivale pridávam aj veľmi stručný opis niekoľkých filmov, ktoré som tu videla a ktoré podľa mňa patrili medzi najlepšie alebo najzaujímavejšie a stojí za to venovať im trochu času…
Z 218 filmov je veľmi ťažko vybrať, na čo sa pôjdete pozrieť za tých deväť dní. Filmy si každý volí podľa určitých parametrov, či už podľa sekcie, v ktorej sa premietajú, žánru, štátu atď. Pre prípad, že si navyberám filmy, ktoré by nesadli, vždy si vyberám aj filmy tak trochu na istotu. Tohto roku to boli napríklad Magic Mike, Margaret, Jeff, Who Lives at Home, Moon Night Kingdom či Iron Sky, ale s týmito filmami sa pravdepodobne ľahšie stretnete.
Medzi tie, ktoré ma príjemne prekvapili, patril napríklad rakúsky film NOSELAND. Žáner, ktorý sa označuje ako mocumentary (čiže zábavná verzia dokumentárneho filmu) sa v poslednom čase stáva dosť populárny a práve k takému žánru patrí aj tento film. Jeho rozprávačom je režisér filmu Aleksey Igudesman, ktorý je aj uznávaný violinista a priateľ Juliana Rachlina, producenta, violinistu a organizátora festivalu vážnej hudby v Dubrovníku, o ktorom film mal pojednávať. Film zobrazuje skupinu špičkových hudobníkov a účastníkov festivalu, s ktorými pán Igudesman má interview, ale vždy sa mu podarí ho nejako pokaziť, dokonca svojich hostí uraziť. Pravdaže, ide o inscenované dialógy, neprofesionálnych hercov a film je plný prehrávania. Ide však o neobyčajný film so zvláštnym humorom, ktorý niekomu vôbec nesadne, kým iným spojenie vážnej hudby, sebakritiky a humoru je veľmi zábavné.
Ďalším filmom, ktorý netreba brať vážne, je EDDIE – THE SLEEPWALKING CANNIBAL. Tento film sa premietal v rámci polnočných filmov, a je to naozaj film, ktorý sa dobre pozerá v noci, keď je človek unavený a chce sa ešte dobre zasmiať na tak trochu divnom filme. V tomto filme hlavnou postavou je maliar, ktorý po dlhej umeleckej kríze odchádza do malého mestečka učiť maľbu. Rýchlo po svojom príchode sa začína starať o dospelého chlapa, ktorý je mentálne zaostalý a ktorý má takú zlú obyčaj v noci námesačiť a hľadať krv. Zanedlho však tento umelec zistí, že práve skutky kanibala sú to, čo potrebuje, aby prekonal umelecký blok, a musí sa rozhodnúť, či je to príliš vysoká cena pre umenie alebo nie. Film spája komické prvky s veľa krvi a tvorí nevšednú komédiu, za ktorú by sa dalo povedať, že je viac poctou ako paródiou na hororové filmy. I keby sa hlavná dejová niť dala označiť za tak trochu na hlavu, film má všetky potrebné rozprávačské prvky, ktoré diváka vtiahnu do deja – zaujímavé postavy, logickú dynamiku a všetko to je ešte podporené dobrými hercami a réžiou.
V hlavnej súťažnej sekcii tohto roku bol premietaný rakúsky film DEINE SCHÖNHEIT IST NICHTS WERT… (Your Beauty Is Worth Nothing…), ktorý sa zaoberá problematikou prisťahovalcov z Turecka do Viedne. I keď je táto problematika rozoberaná vo viacerých filmoch a často sa dostáva aj do novín, nemecký režisér kurdského pôvodu sa rozhodol zobraziť ju trochu inak. Inak tým, že sa v princípe nerozhodlo zobrazovať ju ani v takom, ani v onakom svetle, ale len jednoducho rozpráva príbeh o láske, ktorý sa odohráva v tejto komunite, príbeh o láske, v ktorej je hlavným hrdinom dvanásťročný chlapec z rodiny s komplikovanými vzťahmi. Toto je hlavná dejová linka, ktorú doplňujú napríklad vzťahy v kurdsko-tureckej rodine, hrozba deportácie ap. Ak by sme mali tento film žánrovo zaškatuľkovať, ide o drámu s komickými prvkami. Komika je zabezpečená jednak jednou postavou, ale aj tým, že sú scény, v ktorých chlapec sníva o svojej láske, natočené tak, aby pripomínali aj u nás populárne turecké seriály.
Ak by si niekto chcel obohatiť svoje poznatky o kinematografii afrických štátov, marocký film LES MÉCRÉANTS (The Miscreants) patrí medzi tie, čo by európskeho diváka mohli zaujať. Film sleduje skupinku mladých hercov, ktorých na ceste na predstavenie prepadnú a unesú traja islamskí radikalisti. Títo ich zatvoria v opustenom dome a niekoľko dní čakajú na ďalšie pokyny od svojho vedúceho. Za tých pár dní sa herci snažia ukázať mužom presvedčeným o správnosti ich násilného boja proti nevercom a všetkým, čo podľa nich urážajú islam, že hoci majú viac slobodný pohľad na svet, predsa sú dobrí ľudia a dobrí moslimovia, aj keď sú ich spôsoby života iné. Tento film, ktorý bol natáčaný s minimálnym rozpočtom, a tak trochu underground, nesie myšlienku viery v ľudskosť a zobrazuje všetky postavy veľmi reálne a ľudsky. Všetci totiž nesú svoje hlboké presvedčenie o správnosti skutkov a cesty, ktorú si vybrali, ale predsa aj v jednej aj v druhej skupine zostáva priestor na neistotu, pochybnosti o tom, že nie všetko je buď čierne alebo biele.
Film, ktorý by som určite zaradila medzi top filmy na festivale a ktorý sa umiestnil aj ako druhý v diváckej ankete, je britský film Kena Loacha THE ANGELS SHARE. Ken Loach (Looking for Eric, Sweet Sixteen) je jedným z režisérov, ktorý dokáže veľmi dobre a zaujímavo podať obyčajný príbeh o obyčajných ľuďoch. Tentoraz si vybral príbeh rozprávať ako komédiu o skupinke mladých problematických ľudí. Hlavný hrdina sa len o vlások vyhol väzeniu, ktoré mu hrozilo skrze jeho výbušnú povahu spôsobujúcu mu problémy celý život. Teraz, keď je jeho priateľka tehotná, rozhodne sa, že svoj život zmení a nájde si prácu, čo nie je až také jednoduché skrze jeho kriminálny záznam. Kým vykonáva verejnoprospešné práce, skamaráti sa so skupinkou mladých ľudí, ktorí sa stretajú s podobnými problémami ako on. V snahe ich myšlienky usmerniť na niečo iné než každodenné problémy, ich vedúci ich vezme na výlet, kde sa naučia niečo o výrobe whisky. Hlavná postava tu zistí, že má talent aj na niečo iné než na násilie, a skupinka priateľov sa rozhodne, že z whisky si zarobia na ďalšie živobytie. V poslednom čase sa v britských filmoch či seriáloch dosť často rozoberá téma problematickej mládeže a verejnoprospešných prác, ktorá sa podáva ako dráma a často aj ako komédia a tieto filmy sú hodne populárne aj medzi divákmi nielen vo Veľkej Británii. Ako jeden z dôvodov úspechu týchto filmov sa uvádza práve to, že divák sympatizuje s postavami, ktoré sa snažia zmeniť svoj život a nájsť podporu u ľudí vo svojom okolí napriek zložitej situácii v minulosti. Plusom pre filmy tohto typu, a teda aj pre The Angels Share, je práve to, že postavy nie sú ani celkom dobré, ani zlé. Sú to jednoducho obyčajní ľudia aj so všetkými nedostatkami, a preto je ľahko všetkým divákom a predovšetkým dnešnej mládeži sa s nimi aspoň do určitej miery stotožniť a dovoliť im, aby nás vtiahli do deja.
Podobne ako The Angels Share, v diváckej ankete sa veľmi dobre darilo aj dánskemu filmu JAGTEN (The Hunt). Tentoraz ide vyložene o drámu, ktorá dojala obecenstvo aj k slzám. Hlavnou postavou je Lucas, učiteľ v škôlke, ktorého neľahká situácia, v ktorej sa ocitá po nepríjemnom rozvode, ešte výrazne zhorší, keď ho jedno dievča, dcéra jeho najlepšieho kamaráta, obviní zo zneužívania. Malý klam dievčaťa, ktoré to povedalo v hneve, sa ale rýchlo rozrastá a privádza Lucasa až k súdu. Aj keď dievča už tvrdí, že si všetko iba vymyslelo, jej rodičia a vôbec všetci v meste sú presvedčení, že jej prvá lož bola pravdou a že Lucas je vinný. Postupne sú všetky jeho priateľské vzťahy a dôstojnosť narušené a vzniká strašný hon na nevinného človeka. Táto sociálna dráma o medziľudských vzťahoch sa hlavne zameriava na zobrazenie utrpenia, pekla, ktorým hlavná postava musí prejsť, čo veľmi živo obecenstvu približuje vynikajúci výkon hlavného herca Madsa Mikkelsena, ktorý už získal na festivale v Cannes cenu za herecký výkon, ale za toto podanie Lucasa si zaslúži určite ešte nejaké-tie ceny. Herecký výkon aj ostatných hercov, hlavne Thomasa Bo Larsena, ktorý hrá otca nerozhodného medzi tým, čo má veriť vlastnej päťročnej dcére a čo svojmu najlepšiemu kamarátovi, je tiež chvályhodný a dobre dopĺňa vynikajúci scenár a réžiu. Tento film určite patrí nielen medzi najlepšie filmy premietané na festivale v Karlových Varoch, ale všeobecne medzi najlepšie filmy natočené tohto roku. Žiaľ, i keď je film špičkovo natočený, predsa veľa divákov v ňom bude vidieť nevýhodu v tom, že je to dánsky film a prehliadnu ho, čo je škoda. Uvidíme, možno sa dočkáme aj jeho americkej verzie, keďže je to dnes moderné, ale bude nesmierne ťažké hocijakým remake dosiahnuť túto kvalitu.
Toto je len málo z filmov, ktoré si bolo možné pozrieť na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch. Každý si mohol pozrieť výborný film podľa vlastného vkusu, len si ho bolo treba správne zvoliť z takej veľkej ponuky. Dúfajme, že aj budúci ročník MFF KV bude aspoň taký úspešný ako tento a ponúkne nám zase také výborné filmy.
47. MFF Karlove Vary sledovala
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ
