VirtualBox
Virtualizácia je jedným zo spôsobov ako používať viaceré operačné systémy na jednom počítači. Tieto spôsoby sme už rozoberali v príspevku Viac operačných systémov na jednom počítači…
V tomto príspevku sa však budeme podrobnejšie zaoberať samou virtualizáciou z praktickejšieho hľadiska. Aby sme mohli začať, potrebujeme nejaký program, ktorý nám umožní simuláciu nejakého skutočného počítača, ktorý potom virtuálny operačný systém bude vidieť ako skutočný stroj. Takých programov je viac, najznámejšie sú Oracle VM VirtualBox (bezplatný), Microsoft Virtual PC (bezplatný), VMWare Workstation (predajný) a Player (bezplatný).
Po inštalácii jedného z týchto programov môžeme začať s vytváraním virtuálneho stroja. Princíp je pri všetkých programoch pre virtualizáciu rovnaký. Najprv si treba vybrať operačný systém, ktorý chceme inštalovať na virtuálny stroj a kapacitu pamäte a pevného disku, ktorú chceme prideliť danému virtuálnemu stroju. Keď skončíme s týmto, stačí ešte nakonfigurovať také veci, ako sú podpora zvuku a USB a potom môže inštalácia začať.
Inštalácia operačného systému sa vykonáva na podobný spôsob ako na skutočnom počítači, s niekoľkými menšími rozdielmi. Samotný proces inštalácie je identický, ale keď sa s inštaláciou skončí, netreba doinštalovať ovládače ako na skutočných počítačoch, ale balíky dodané výrobcom programu pre virtualizáciu (každý výrobca ich nazýva inak – VMWare Tools, VirtualBox Additions atď.). Tieto balíky obsahujú všetky ovládače potrebné nielen na správnu funkčnosť virtuálnych strojov, ale aj na špeciálne funkcie ako nevšimnuteľné prehadzovanie kurzora medzi skutočným a virtuálnym operačným systémom.
VMWare Workstation
Hlavná výhoda virtuálnych strojov je v tom, že možno inštalovať viacero operačných systémov, pričom tento počet nie je nijako ohraničený, iba kapacitou pamäte a pevného disku a výkonom procesora skutočného počítača. Tiež je zaujímavé, že keď človek vlastní dostatočne výkonný počítač, tak je možné aj spúšťať všetky tieto operačné systémy naraz, čím je umožnené napríklad testovať vplyv zaťaženosti počítača na výkonnosť niektorých programov. Toto tiež urýchľuje operácie, keď je nevyhnutné konfigurovať nejaké veci vo všetkých inštalovaných virtuálnych strojoch, napríklad aktualizácia tých balíkov s ovládačmi.
Nevýhody sú zase najviditeľnejšie, keď používame virtuálne stroje na starších počítačoch, zvlášť tých, ktoré nepodporujú hardvérovú virtualizáciu (toto je technológia, ktorá umožňuje procesoru, aby „vedel“, že spravuje virtuálny stroj a tomu sa prispôsobil, čo zväčšuje výkonnosť týchto strojov). V tom prípade je operačný systém inštalovaný na virtuálnom stroji viditeľne pomalší ako na skutočnom počítači s podobnými špecifikáciami a v prípade, že ten starší počítač má málo RAM pamäte, možno zabudnúť na používanie viacero virtuálnych strojov v rovnakom čase. Na druhej strane, ak je kapacita pevného disku malá, možno zabudnúť aj na samotnú konfiguráciu viacerých virtuálnych strojov, lebo by sa jednoducho nevmestili. Ešte jedna možná nevýhoda virtualizácie je v tom, že je potrebné kúpiť licenciu pre každý operačný systém inštalovaný vo virtuálnom stroji, ale toto neplatí pre všetky operačné systémy (napríklad Linux, ktorého distribúcie sú zvyčajne zadarmo) a keď aj platí, často sa dá obísť na rôzne spôsoby (napríklad skúškové verzie a podobne).
Napriek všetkým výhodám a nevýhodám, virtualizácia sa každým rokom vyvíja a inovuje a už teraz je v takom stave, že inštalovať operačný systém na virtuálny stroj môže takmer každý. O niekoľko rokov budú aj teraz existujúce nevýhody prekonané a budeme mať ešte viac možností, ako využiť viac operačných systémov inštalovaných týmto spôsobom na jeden počítač.
Filip FILIP