Život a smrť umelca (1)
Legenda o Meng Jiangnü
Stretnutie Maríny a Ulaya
mi pripomenulo nás v budúcnosti
Veľký čínsky múr, dva a pol tisíc
kilometrová vzdialenosť
Žlté more a púšť Gobi
Lebo umelec sa nesmie zamilovať
do iného umelca.
Umelec sa nesmie zamilovať do
iného umelca.
Omnia mea mecum porto
Všetko svoje nosím so sebou
Zomieram, vždy keď stratím
Jednu osobu
A priznávam sa, už ich je málo
Možno ma žiadosť tvoriť
odtíska od všetkých
Lebo písať šťastná neviem
Môj um je nekonečne smutný
a smútkom sa chová
Preto odchádzam, preto vás nechávam
Fīnis corōnat opus
Koniec korunuje dielo
Chcela by som bývať na ceste,
Žiť v aute a s tebou
Kúpať sa v rieke, celkom holá
Jesť ryby a divé jahody alebo letieť
s každým malým vtákom
Tvoriť umenie, aby ono stvorilo mňa
Sen ma bolí, bojím sa ho
Žijem a umieram každodenne
Nechcem aby ste to videli
Aranea
Kysáč
*
Vtákovi
Ako je len super bizarne,
že vôbec nie si vedomý,
že si jediný, ktorý mi teraz dáva
vedomie, že moje srdce bije a že
krása existuje,
ty, ktorý si sem zablúdil ktovie, odkiaľ
so šľachetnou piesňou v prostom,
neozdobenom zobáku,
po ktorom mi diamantovo svitlo,
že zvuk býva aj osviežujúcim štebotom.
Neviem ani prečo si prišiel
na toto miesto,
ktoré preteká suchotou a smädom,
lebo by som tu ja určite neprišla
keby ma tu osud nenechal
aby som suchými slzami a mlčaním
oplakávala seba a svojich drahých
Jarmila Hricová
Stará Pazova
*
Príšery tancujú blues
Prečo vlastne tie hlučné ulice
nazývam s vami bludiskom –
veď na konci každej z nich
existuje východisko.
Smernice vám snáď nepomôžu.
Ak sa vás sprievodca opýta: Kam?
Aká bude vaša odpoveď?
Áno, vy!
Tie príšery,
čo by slnko bezo mňa utvoriť zlyhalo…
Sú neustále za mnou, predo mnou
a stane sa, že mi i ruku podajú.
Niekedy sa chcú i rozbehať.
Jedna tam, iná zase svojou cestou.
Prečo to robíte?
Odpoveď neprezradia. To nie.
Poďte všetky
(aj sebavedomé, aj zmrzačené)
so mnou na tú zastávku.
Počkajme spolu na autobus,
ktorý nás odvedie ku budove,
kde vás zvládne tma.
A tak sa znovu spojíme –
budete len moje,
a ja len vaša.
Prečo som vlastne tie hlučné ulice
nazývala s vami bludiskom?
(Preto, že ste neboli len moje,
a ja zasa len vaša)
Niekoľko stôp, možno jedenásť…
Smiech. Hlasný smiech.
On. Páli si cigaretu,
a v tom zavrie oči.
Dym je vraj jedlo pre jeho príšery.
Ona. Sedí v tureckom štýle
pozerajúc, ako dym tancuje po jeho perách.
Smiech sa počuje z jej úst.
Aj jeho pohľad sa usmieva.
Príšery, zvoľte si partnera
a zatancujte na tento blues.
Saňa Strakúšeková
Kovačica