Sviečka
Hľadám tie správne slová.
Opis sviečky.
Štíhla, horiaca.
Je symbolom tmy.
Tma.
Tak krásne ju rozžiari.
Osvetlí ľudské zvedavé oči,
uznajte,
bez svetla je nemožné žiť.
Ale, je väčšia pravda od tejto.
Je ľahšie sviečku obdivovať v tme
než vo svetle.
Adora Rose
Kysáč
*
Oči neba
Očami neba
pozerám sa do vesmíru,
vidím tam prach a špinu,
ale ľudia hovoria,
že to hviezdy sú.
Očami neba
pozerám sa na zem,
je tam smútok
a ozajstný oheň.
Očami neba
pozerám sa do vesmíru
vidím tam nekonečnosť
a hviezdu veľkú,
tá hviezda občas padáva
a týmto na zemi
nádeje dáva.
Ivana Faďošová
GJK
*
Glóbus
Cyklus
Začiatok a koniec
Život a smrť
Život večný
na zemi
Eden nepotrebujem
Žijem
ako blázon
Mám jeden glóbus
v mojej tmavej
izbe
Celý svet je môj
Tutto il mondo è mio
Aranea
Kysáč
*
Máš moje áno
Nechcem takto, stačí mi to.
Teraz si tu, o chvíľu preč.
Chcem tvoje nežné pery
bozkávať každý jeden deň.
Nemusím sa ospravedlňovať,
nechcem, viem, že majú pravdu oni.
Ale buď už tu,
sama som a to ma bolí.
Príď, tentoraz neodchádzaj!
Nadlho odchádzaš, zdržiavaš sa málo.
Vezmi ma so sebou, nenechávaj ma.
Máš moje áno.
Tatiana Krížová
GJK
*
Nedbala…
Nikoho neposlúchla
a cestu, ktorú city vykliesnili, sledovala…
Bez návodu, akoby slepá utekala,
a že jej cesta rovno ku priepasti vedie,
pri vlastných očiach nevidela.
Avšak ona len milovala
a to, že láska môže bolieť, nevedela.
Nepočula hlasy, nepočula nič.
Zranená láskou, otrávená nenávisťou,
mala len jeden cieľ: utiecť do nekonečna.
Snívala o čarovnom svete,
kde ešte ľudská noha nekročila.
Kde sú chodníčky z piesku,
ktorý sa ako krištáľ leskne,
potôčky čisté a bystré ako kvapky rannej rosy…
Cestu hľadala, stratená bola.
Môcť nenávidieť niekoho,
koho tak veľmi milovala, o tom nevedela.
Alebo len seba klamala?
Utekala, ale kam, nevedela.
Určite tú skrytú cestu
k vymyslenému svetu hľadala…
Vesna Hudecová
Padina
*
Znovu píšem
Znovu píšem o zlámaných srdciach,
o rieke, ktorá tečie a zrazu zastane.
Znovu píšem o zlámaných srdciach,
lebo ti chcem povedať, že bez teba moje srdce biť prestane.
Znovu píšem o láske nešťastnej,
o mesiaci, ktorý mi dáva najavo,
že je iba malým svetielkom nádeje
v tej noci čiernej, krásnej.
A znovu píšem sprava naľavo.
Znovu píšem o úsmeve, ktorý mizne z tváre,
o hviezdach, ktoré sa hasia.
Píšem o úsmeve, ktorý mizne z tváre,
stráca sa posledné svetielko šťastia.
Znovu píšem o láske, ktorá umiera,
o tebe krásnej, ale ďalekej.
Píšem o slnku, ktoré sa stmieva,
o dotyku, objatí, bozku, o duši stratenej.
Poslednýkrát píšem, iba to mi zostalo,
a keď viac nenájdem správneho slova,
nič nenapíšem, moje srdce biť prestalo.
Som živá mŕtvola.
Daniel Strakúšek
Kovačica