Verejné vystúpenia sú pre mnohých ľudí nepríjemnou záležitosťou a snažia sa svoju trému skrotiť rôznymi spôsobmi. Mať hocijaký prejav je o to ťažšie ľuďom, ktorí majú nejakú rečovú poruchu, zajachtávajú sa. Keď patríte medzi nich a vaše povolanie vyžaduje neustále verejne vystupovať, najlepšie by bolo pouvažovať o zmene zamestnania, ale situácia je trochu komplikovanejšia, keď ste kráľom, a ešte komplikovanejšia, keď ste ním vo veľmi kritickom období.
Albert Frederick Arthur George (Colin Firth), historicky známy ako kráľ George VI., a neoficiálne ako Bertie, bol druhým synom kráľa Georga V., takže sa od malička na trón nechystal, ale keďže bol členom kráľovskej rodiny, často musel na verejnosti zastupovať svojho oca. To vyžadovalo veľa odvahy, lebo pre niektoré traumy z detstva bol veľmi plachý, hanblivý, od malička stále jachtal a jeho hovor sa len zhoršil, keď stál pred publikom alebo rádiovým mikrofónom. Jeho verejné prejavy sú utrpením pre neho a pre všetkých poslucháčov, preto sa snaží vyhľadať pomoc u rôznych logopédov, ale bezvýsledne, až kým nenarazí na austrálskeho hovorového terapeuta Lionela Loguea (Geoffrey Rush), ktorý mu ukáže, že má správny hlas. Logue však trvá na svojich princípoch. Napriek tomu, že ide o kráľovskú rodinu, ktorá má presné pravidlá aj keď ide o oslovovanie, Georga VI. oslovuje familiárne Bertie, trvá na tom, aby sa stretali každý deň v jeho ošúchanej pracovni, okrem jazykolamov, cvičení na dýchanie a relaxáciu svalov sa snaží zistiť, prečo vlastne začal jachtať. Na začiatku ich cvičení George VI. protestuje, ale neskôr pristupuje na Logueho podmienky, lebo sa mu hovor začína zlepšovať a medzi nimi dvomi vzniká priateľstvo. V roku 1936 umiera kráľ George V. a novým kráľom sa stáva jeho najstarší syn Edward. Ten je však prinútený zvoliť si medzi panovaním a láskou k žene, ktorá nevyhovuje ako kráľovná a v ťažkých časoch by ich manželstvo spôsobilo len viac problémov. Do roka abdikuje a neľahká úloha padá na jeho mladšieho brata, ktorý sa na tento post podľa väčšiny nehodí. Keďže je kráľom, čiže politickou figúrou, od ktorej sa hlavne očakáva, aby hovorila k národu a v mene národa, ešte k tomu v kritickom čase druhej svetovej vojny, v ktorej sa rečnícke schopnosti iných politikov ukázali ako veľmi efektívne, jachtavosť kráľa Georga VI. je o to väčší problém.
I keď je George VI. politickou osobnosťou, film sa zameriava na jeho boj s jachtaním a nie na politické a historicky významné udalosti v období jeho vlády, takže sa politika spomína len tam, kde sa tomu nedá vyhnúť. Okrem toho film ani nekritizuje, ale ani nevyzdvihuje spoločenské triedy v Anglicku, ako to možno niekto očakáva – uvádza to jednoducho ako fakt, i keď vo filme má určitú úlohu aj vzťah medzi obyčajným človekom a členom kráľovskej rodiny. Navonok by sa možno zdalo, že tento film má vlastne veľmi málo obsahu, ale je dynamický a stále udrží pozornosť diváka, čo môžeme hlavne pripísať dobrému scenáru. A na to, že ide o vážny film podľa mnohých s nezábavnou tematikou, predsa je tu aj britský humor, ktorý človeka prinúti dobre sa zasmiať. Ako zaujímavosť možno uviesť, že scenárista filmu David Seidler ako dieťa tiež trpel rečovou poruchou a bol inšpirovaný kráľovým zápasom s jeho jachtavosťou, preto hneď na začiatku svojej kariéry chcel napísať o tom scenár. Keďže ide o kráľovskú rodinu a Angličania k nej majú veľký rešpekt, pán Seidler si najprv žiadal povolenie od kráľovnej Elizabethy čiže kráľovnej matky, aby mohol napísať scenár. Táto povolila jeho písanie a natáčanie filmu, ale žiadala, aby sa to neuskutočnilo počas jej života. Keďže žila vyše 100 rokov, projekt pána Seidlera bol na 30 rokov pozastavený.
Pravdaže, keď hovoríme o tomto filme, nemožno nespomenúť herecké výkony. Anglického kráľa, ktorý najprv vyzerá len ako namyslený boháč a sympatie publika hneď nezíska, len postupne ukazuje aj inú tvár ako postava hanblivá, bojujúca s emočnými ranami a zodpovedná, úžasne stvárnil britský herec Colin Firth. Geoffrey Rushova prirodzená charizma mu zas dopomohla, aby stvárnil sebavedomého, presvedčivého a pritom veľmi priateľského terapeuta.
Film už získal veľa ocenení, medziiným aj cenu BAFTA za najlepší film. V čase, keď bude pred vami tento článok, budú udelené aj Oscary. Práve tento film má 12 nominácií, z ktorých najpravdepodobnejšie práve z nominácie Colina Firtha bude aj soška. Režijne a vizuálne je film veľmi dobre spracovaný. Scény hovorov sú plné emócií a aj pri dlhšom tichu sú vlastne dynamické, divák sa podobne ako kráľ a jeho vtedajší poslucháči cíti až trápne a v duchu si myslí – tak vezmite mu ten papier, už mu niekto pomôžte s tým hovorom. Práca s kamerou je chvályhodná. Každý si určite všimne, že pri mnohých záberoch je natáčaná postava iba v kútiku obrazu a miestnosť alebo len stena je na väčšine záberu. To spĺňa svoj prvoradý cieľ – dokresľovať tón filmu, ale pretože je dosť výrazné, ešte pomôže divákovi, aby si všimol aj prácu scénografov. Niekomu sa možno dnes nezdá, že hovor kráľa je a bol dôležitou udalosťou. Ale na ukážku toho, ako to vtedy vypadalo, sú dobre využité práve obrazy, v ktorých skupinky ľudí pred začiatkom vojny sedia pri svojich rádiách a s napätím a veľkou dôverou počúvajú každé slovo, čo zase ospravedlňuje kráľov veľký strach z mikrofónu.
Na záver možno len povedať, že vo filme s výbornými hlavnými hercami, regulovanom medzi veselšími a dramatickými scénami pánom Hooperom a s dynamickým scenárom pána Seidlera, každá slabika je dôležitá a dobre premyslená.
Réžia: Tom Hooper
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ