Súčasný slovenský spisovateľ Agda B. Pain debutoval „kontroverznou kultovou a okultnou“ zbierkou básní Kosť & Koža (2002) a jeho román Koniec sveta získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru 2008. Hosťoval v Srbsku v rámci projektu Litera Tour. Rozhovor so spisovateľom pripravila Marta Součková.
Píšeš lyriku aj epiku, ktorý literárny druh ti je bližší, a prečo?
– Nepociťujem blízkosť k žiadnemu z nich. Skôr vnímam nekonečnú vzdialenosť a neuchopiteľnosť, podobne ako pri každom z umení. Lyrika a epika mi rovnakou mierou spôsobujú bolesť aj radosť a poskytujú to, čo k svojej tvorbe nevyhnutne potrebujem: pravdu a slobodu.
Vo svojich básňach často využívaš slovné hry, prostredníctvom ktorých neraz posúvaš význam celého verša; zároveň však hrozí, že sa tento postup zautomatizuje. Je hravosť tvojich textov ovplyvnená aj reklamou, ktorej sa venuješ?
– Reklame sa venujem v posledných rokoch minimálne, živí ma predovšetkým moje umenie, film, televízia a čiastočne divadlo. No reklama, ako aj všetky ostatné mediálne mocnosti, zanechávajú na mne iste stopu. Namiesto označenia „hravosť“ by som však použil skôr slovo „chaos“. A že sa to ešte aj rýmuje, za to už naozaj nemôžem. Nebránim sa automatizácii, veľkoplošnej reklame, ani žiadnym iným pokrokovým vynálezom modernej domácnosti. Bránim sa však pojmom ako napríklad spomínaná „slovná hra“, ktoré iba zavádzajú a vytvárajú dojem umenia ako akejsi športovej disciplíny pre dorastencov. Ak je toto forma hry, tak ja sa vôbec nezabávam. Myslím, že najdôležitejšie je práve to, čo bolo zamlčané, nevypovedané. To, čo zostáva v čitateľovi po dočítaní každej dobrej básne či knihy.
Viem, že nemáš rád, keď sa ťa pýtajú na meno, ale i tak, prečo pseudonym a prečo Agda Bavi Pain?
– Bolo by mi potešením nemať žiaden pseudonym alebo ešte lepšie žiadne meno, proste neexistovať, a nemusieť večne odpovedať na podobné otázky. Svoje meno som si vybral slobodne a pri plnom vedomí a nesiem za to aj následky. Vlastne ja som si ho ani nevyberal, ono si vybralo mňa.
Rád mystifikuješ?
– Rád mystifikujem, ale ešte radšej mystifikácie odhaľujem. A napokon, na mystifikácii stojí každý dobrý príbeh aj osud šmelinára. Úplne najradšej sa však zabávam na mystifikáciách a dezinformáciách v dnešnej publicistike, ktorá čerpá zdegenerované informácie zo vševediaceho internetu a nedokáže ich ani adekvátne spracovať. Mystifikácii vďačím napríklad za to, že z roka na rok zrejme mladnem, keďže sa o mne z rozličných zdrojov môžete dočítať, že som sa narodil v roku 1966, 1967, 1969, ale aj 1979. Tomu hovorím recept na nesmrteľnosť.
Tvoje postavy pochádzajú zo sociálnej alebo etnickej periférie a je zrejmé, že si voči nim empatickejší než k napríklad rôznym novodobým zbohatlíkom či malomeštiakom, zároveň im však nič nedaruješ. Prečo si často vyberáš práve tento typ postáv?
– Kríza sa prehlbuje nielen v spoločnosti, ale aj v umení, čo nás paradoxne zbližuje. Najlepšie pripravení sú pritom tí najúbohejší. Mizéria, súženie aj krivda nás vždy učia, čo je v živote dôležité, a my máme neraz príležitosť závidieť práve tým, ktorí nemajú absolútne nič. Koľko silných pút a pevných väzieb sa ukrýva napríklad v takej mnohočlennej rodine z ošarpanej osady za dedinou a koľko prázdnoty sa skrýva v palácoch celebrít na úbočiach Hollywoodu! Tolerancia, súcit a porozumenie je to jediné, čo nám zostáva v rámci zachovania rodu aj tzv. kultúry. A zrejme na mňa malo svoj vplyv i prísne a chladné starosvetské prostredie, v ktorom som vyrastal a kvôli ktorému som sa preto neskôr lepšie cítil vonku medzi „reálnymi“ ľuďmi a postrachmi ulice. Inak sa dá táto otázka vnímať aj ako výzva – napísať románovú ódu na novozbohatlíkov a malomeštiakov.
Štatútu tvojich postáv zodpovedá i často nespisovný jazyk, prípadne prelínanie slov z rôznych vrstiev jazyka či ich preberanie z iných, cudzích rečí. Ide aj o reakciu na predošlú etapu literatúry, v ktorej sa používala najmä spisovná slovenčina?
– Na Slovensku mi aj po štvrťstoročí od pádu železnej opony všeobecne chýba pestrosť, rozmanitosť nielen národností, ale aj kultúrnych, náboženských či akýchkoľvek iných menšín. Uniformita tradične autochtónneho Slovenska sa odráža aj v literatúre, predovšetkým v úžitkovej, masovej či mainstreamovej tvorbe, ktorá nereflektuje reálny stav jazyka a sémantiky a simultánne sa tým vzďaľuje i skutočnej realite. Samozrejme, česť výnimkám. Čo sa týka mňa, jednou z intencií je snaha zachytiť čo najvernejšie v rámci svojich možností aj hovorovú, naturálnu podobu komunikácie a reči. Spôsob prenosu informácií, ktorý neživorí na stránkach suchých kníh a plochých diskoch analógových médií, ale žije aktívnym životom a s jazykom sa nemazná, pretože ho priamo miesi a utvára.
Vo svojej tvorbe často využívaš hudobné motívy, tvoj vzťah k hudbe potvrdzuje aj členstvo v skupine Liter Geňa. Ako vnímaš rozdiely medzi slovesným a hudobným umením?
– Mňa nezaujímajú rozdiely, ale, naopak, hľadám spojitosti medzi umeniami. Hudbu dokáže vnímať a nadchnúť sa ňou každý analfabet, no dobrú literatúru nedokáže často oceniť ani tá najväčšia kapacita. Ja hudbu nosím v hlave neustále, ale visia mi tam aj obrazy, bežia filmy, hučia slová. Začínal som kedysi dávno v hudobných skupinách ako Birdlizard, M. H. M., čiže Metóda hnijúceho mozgu, alebo A. I. H. – Absolútne inteligentná hniloba. Popritom som, samozrejme, participoval na množstve iných hudobných projektov, či už išlo o politický protest Mečiarova Mŕtvola, projekt Synantropical Orchestra, alebo o hudbu napríklad do TV seriálov či filmu. Pokiaľ ma pamäť neklame, a svojej pamäti naozaj dôverovať príliš nemôžem, naposledy som písal texty piesní dvoch muzikálov pre Dezorzovo Lútkové Divadlo s hudbou celebritného obľúbenca Mariána Čekovského. No čo je zrejme najzásadnejšie, inicioval som založenie kapely Liter Geňa, o ktorej dodnes kolujú stovky legiend a rôznych povier. Práve s L. G. sme úspešne neodohrali mnoho zakázaných koncertov – a z donútenia často pod krycími názvami ako Lollobrigida Gina či Lacné Gesto – a v súčasnosti slávime tridsať rokov neexistencie.
Viacerých súčasných autorov ovplyvňuje popkultúra, aj v tvojich textoch sa často objavuje násilie, brutalita, akčnosť… Chceš takto zaujať čitateľa alebo je ti blízke i oddychové písanie?
– Čitateľ ma absolútne nezaujíma a bol by som iba rád, keby som nezajímal ani ja jeho. Nech si len pekne oddychuje ďalej. Popkultúru, poklesnuté umenie či takzvané béčkové žánre nemám o nič radšej ako Goyu či Rimbauda. Podľa mňa dobré umenie musí byť temné a budúcnosť najlepšie svetlá.
Čo si myslíš o súčasnej literárnej kritike, konkrétne o prijatí tvojich kníh?
– Dobrú literárnu kritiku si užívam a rád si prečítam práce od mnohých známych a osvedčených mien. Kritika a umenie sa vzájomne chtiac-nechtiac ovplyvňujú a predsudky určite neprospievajú ani jednej, ani druhej strane. A hoci sa s vyslovene negatívnymi kritikami nestretávam často, radšej si prečítam neúprosnú recenziu od diletanta ako znudené ovácie od renomovaného kritika.
Marta Součková
Foto: S. L.
