Väčšina z nás musela niekedy niečo vybavovať v štátnej správe – občiansky preukaz, rôzne pasy, potvrdenia a podobne. Nie je to práve príjemná záležitosť – dlhé čakania v radoch, ľudia, ktorí sa chcú iba „na niečo opýtať“, skryté poplatky… Dnešná koronadoba ale zrýchlila digitalizáciu azda vo všetkých odvetviach a prejavilo sa to aj v tomto, tradične konzervatívnom.
Čip a elektornický podpis
Tak napríklad čoraz viac úkonov, pre ktoré skôr bolo nutné ísť napríklad na políciu/súdy/kataster, je teraz možné vybaviť priamo cez internet, bez zdĺhavých čakaní v radoch a stresovania sa preto, že vám môže chýbať ešte nejaký doklad. Funguje to vďaka dvom prvkom – čip na občianskom preukaze, ktorý obsahuje základné údaje o danej osobe v digitálnej podobe, a elektronický podpis, čo je určitým spôsobom digitálna náhrada bežného podpisu. Ide však o digitalizovaný podpis v klasickom zmysle, ale zjednodušene ide o určitý súbor, ktorý je jedinečný. Používateľ si ho raz vytvorí (vygeneruje) a tento sa potom dokáže „spárovať“ s konkrétnym občianskym preukazom, čím sa určitým spôsobom simuluje jedinečnosť bežného podpisu. Keby niekto však prišiel s iným „digitálnym podpisom“, informačný systém štátu ho nedokáže overiť a odmietne.
Digitalizácia a pandémia
Tieto systémy sú v rôznych krajinách v rôznych štádiách vývoja. Tak napríklad často je prvý krok nasadenia týchto systémov umožnenie objednania na vybavenie niečoho na konkrétny čas. Toto je úkon, kde netreba riešiť nič veľmi zložité, a tým je relatívne jednoducho naprogramovateľné. Keď už treba riešiť niečo zložitejšie, ako je napríklad vydávanie dokladov, založenie firmy a podobne, tam je to už ťažšie rýchlo naprogramovateľné a občas je niektoré kroky nutné riešiť osobne, napriek digitalizácii. Celý proces digitalizácie dosť nakopla súčasná pandémia, keď sa krajiny snažili sprístupniť aspoň prihlásenie na koronatesty a/alebo očkovanie cez internet, aby sa ľudia nemuseli osobne prihlasovať, a tým sa znížilo riziko nákazy. Koniec koncov toto zníženie rizika nákazy je hlavnou motiváciou zlepšiť a urýchliť digitalizáciu dokonca aj tam, kde sa takéto veci pred pandémiou veľmi neriešili.
Úkon cez webovú stránku štátnej správy väčšinou vyzerá tak, že si používateľ najprv vyberie, čo vlastne chce riešiť, následne vyplní žiadané údaje (napríklad osobné údaje, žiadosť, dôvod riešenia a podobne), následne do prílohy pridá všetky potrebné doklady (môžu to byť napríklad naskenované dokumenty v PDF formáte) a následne sa kartou zaplatí poplatok štátu. Po dokončení tohto procesu systém vygeneruje žiadosť, občania si môžu kontrolovať jej stav a keď používateľ má dostať nejakú kartu alebo doklad (občiansky preukaz, pas a pod.), tak mu je tento zaslaný poštou, špeciálnym typom zásielky, ktorú je nutné podpísať. Podobný systém funguje aj pri založení určitých typov firiem, kde sú všetky potrebné doklady zakladateľovi firmy po jej vzniku odosielané poštou. Skôr bolo pre takýto úkon nutné zohnať/zaplatiť kolok („uplatnicu“), vytlačiť a podpísať všetky dodatočné potrebné doklady a čakať v rade 2 x – prvýkrát pri podávaní žiadosti a druhýkrát pri vyzdvihnutí dokladu.
Výhody a nevýhody
Digitalizácia má okrem tohto očividného aj skrytý dosah, a to ten, že sú pri správnom naprogramovaní týchto systémov všetky štátne systémy prepojené a tým činom úradníci nemusia od občanov pýtať kópie rodných listov, pasov a podobných dokladov, lebo si ich vedia sami vyhľadať priamo v systéme a následne ich použiť pri spracovaní požiadaviek.
Konečný cieľ tohto všetkého by bol, aby občania vedeli komunikovať nielen so štátnou správou, ale aj so súkromnými firmami úplne digitálne, čím by sa úplne eliminovali „vybavovačky“ ako ich dnes poznáme. Možná nevýhoda je, samozrejme, to, že určitá časť úradníkov v tomto procese môže prísť o zamestnanie, prípadne sa bude musieť preorientovať napríklad na zaúčanie občanov/používateľov, ako tieto systémy používať. V tomto prípade sa ale zdá, že napriek tomu výhody prevažujú nad nevýhodami – asi každý by sa rád zbavil klasických „vybavovačiek“.
Filip Filip