V čase, keď sú ešte stále v móde filmy, seriály či knihy o upíroch, ale je aj „in”, keď si z tohto robíte posmech, načasovanie remake, vlastne tak trochu paródie na soap-operu zo sedemdesiatych rokov o upírovi, ktorý sa po 200 rokoch spánku vracia do moderného sveta, hádam ani nemohlo byť lepšie.
Barnabas Collins (Johnny Depp) pochádza z bohatej rodiny, ktorá po svojom prisťahovaní v roku 1760 do Ameriky zakladá veľkú spoločnosť a dokonca i celé mestečko na pobreží. Jedného dňa zlomí srdce svojej slúžky Angelique Bouchard (Eva Green), ktorá je čarodejnica a ktorá ho preto postretá smrťou jeho rodičov a vyvolenej, z neho urobí upíra a uväzní ho do rakvy na 200 rokov. Po tejto dobe je Barnabas náhodou oslobodený a hneď vyhľadá potomkov svojej rodiny. Hlavou rodiny Collins je teraz Elizabeth Collins (Michelle Pfeiffer), ktorá so svojou dcérou, bratom a synovcom síce žijú v rodinnej vile, ale stará sláva rodiny je už dávno v troskách. Za toto môže práve nesmrteľná Angelique, ktorá dve storočia trápi nielen rodinný podnik, ale aj všetkých jej členov. Elizabeth spolu s Barnabasom sa preto rozhodnú bojovať proti tejto čarodejnici, udržať si rodinu pohromade a Barnabas sa ešte pokúsi získať srdce mladej vychovávateľky, ktorá pre nich pracuje a ktorá sa náramne podobá na jeho mŕtvu milú.
Ide o jeden druh remake ľúbostného seriálu s hororovými prvkami, pod ktorého scenár sa podpísal Seth Grahame-Smith, známy ako autor kníh Pýcha a predsudky a zombíky a Abrhám Linkoln, lovec upírov. Už len podľa týchto názvov je každému jasné, že ide o autora, ktorý sa hlavne špecializuje na písanie paródií s prvkami fantastiky a pop-kultúry. Preto aj scenár tohto filmu, i keď z hľadiska vyprávania príbehu a logiky v postupnosti deja nie je presne ideálny, je plný vtipných scén, dialógov a najlepšie sú v ňom napísané práve vtipné dialógy, ktoré by mali pripomínať štýl, akým by písal napríklad William Wordsworth v modernej dobe. I keď niektorí diváci a kritici označia film ako nevyvážený medzi komédiou a hororovým či gotickým trilerom, tomu tak nie je. Výhodou tohto scenára je práve to, že ide o celkom jasnú komédiu (prípadne romantickú komédiu), ktorá sa nikdy nepokúša byť nejakým iným žánrom. Všetky prvky prebrané z trileru či hororu o upíroch sú tak trochu paródiou, alebo skôr istým druhom pocty legendárnym filmom, ako sú Nosferatu či Dracula. Celkovo vo filme bolo zahrnuté veľa drobností z pop-kultúry, ako sú scény, ktoré sa podobajú na scény z niektorých známych filmov (napríklad The Exorcist) alebo dobrý výber hudby, ktorá bola populárna v 70. rokoch minulého storočia.
Ako zvyčajne keď ide o film založený na knihách alebo seriáli, ktorý bol vysielaný niekoľko rokov, je jasné, že sa jeho tvorcovia snažili do 113 minút natlačiť čo najviac toho, preto je vo filme viac dejových liniek, ktoré nie sú úplne rozpracované, čo na kvalite určite ubralo. Ďalším bodom, ktorý by sa dal filmu vytýkať z tohto hľadiska, je práve jeho posledná časť, kde to začína vypadať ako keby už ani sám režisér nevedel čo robiť – začína preháňať so špeciálnymi efektmi, a je tu veľa informácií, ktoré pre dej filmu nie sú vôbec podstatné, ale sú zahrnuté len preto, lebo boli aj v pôvodnom seriáli.
Tim Burton patrí medzi režisérov, ktorým viac záleží na grafickom podaní príbehu ako na jeho náplni. V prípade, že má veľmi dobrý scenár, ako to bolo pri filme Edward Scissorhands, podarí sa mu vytvoriť aj dobrý film, v opačnom prípade, ako to bolo pri Alice in Wonderland vytvorí niečo vizuálne zaujímavé, ale nudné, na čo divák rýchlo zabudne. V tomto prípade mal šťastie, že ide o vtipný scenár, a preto aspoň kým sa človek na to pozerá, nenudí sa. Zase uprednostňoval vizuálnu stránku rozprávania, ktorá je pre neho veľmi typická, a to najmä vo filmoch, do ktorých obsadí hercov (ale aj iných členov filmového štábu), s ktorými rád spolupracuje, ako sú Johnny Depp (hral vo ôsmich celovečerných filmoch tohto režiséra) a Helena Bonham Carter (hrala v siedmich filmoch). Na týchto hercov je už veľmi dobre zvyknutý a preto sa mu vo všetkých filmoch aj darí dobre a podobne ich viesť. Takže aj v tomto filme sa opakujú už známe vizuálne charakteristiky. Johnny Depp zase má tmavé kruhy pod očami a kožu bez pigmentu, kostýmy zo sedemdesiatych rokov sú veľmi pestré a dobre odrážajú dobu, v ktorej sa dej filmu odohráva a kostýmy i účesy z 18. storočia sa nápadne podobajú tým použitým vo filme Sweeney Todd, čo neprekvapuje, keďže ich tiež navrhovala rovnaká kostymérka, Colleen Atwood. Scénografia je veľmi pôsobivá a tiež dosť typická pre filmy pána Burtona – celý vizuál je trochu prifarbovaný do šedomodra, príbeh sa odohráva v malom mestečku, v miestnostiach, ktoré viac pripomínajú zámok ako dom, i keď treba spomenúť zaujímavé riešenia s umiestnením veľmi farebného štýlu sedemdesiatych do šľachtického sídla z 18. storočia atď.
Ako obyčajne, tomuto režisérovi sa podarilo do filmu zaradiť veľa známych hercov a herečiek, dokonca i pre roly vedľajších postáv. Herečky Michelle Pfeiffer a Helena Bonham Carter boli ako obyčajne vynikajúce. Na rolu čarodejnice bol dobrý výber Evy Green, ktorá už ako femme fatale hrala aj v jednej bondovke (Casino Royale) a výber mladej Belly Heathcote až tak neprekvapil, lebo jej výzor je presne to, čo Tim Burton má rád pre takéto roly – mladé krehké dievča s výraznými očami (Alice in Wonderland, Corpse Bride, Sleepy Hollow). Johnny Depp patrí medzi veľmi populárnych hercov a prakticky všetky jeho postavy z filmov Tima Burtona sú veľmi populárne (Edward Scissorhands, Sweeney Todd, Ichabot Crane, Ed Wood) a pre neho príznačné, ale v princípe väčšinou aj veľmi podobné, hlavne keď ide o množstvo mejkapu na jeho tvári. Ale na druhej strane je aj pravda, že v týchto filmoch sú jeho herecké výkony najlepšie a aj v tomto filme sa ukázalo, že čím je starším, tým viac mu ležia roly v komédiách, najmä keď ich vzhľadom na „regulárny” film môže prehrávať.
Ako vieme, v lete akčné filmy (aj tento rok zastúpené hlavne komiksovými a mytologickými postavami) a komédie sú v kinách najnavštevovanejšie, film má preto pomerne dobré šance zarobiť dosť aspoň na to, aby kompenzoval svoj 150-miliónový (v dolároch) rozpočet. U kritiky nateraz nezožal veľký úspech. Tá mu hlavne vytýka práve príliš veľké zameranie na dobré spracovanie vizuálneho aspektu za cenu veľkých nedostatkov v rozprávaní príbehu. Tieto nedostatky, hoci výrazne na kvalite filmu uberajú, nie sú až také veľké, aby to režisérovi divák nemohol odpustiť. Najmä divák, ktorý vie, že od filmu nemôže očakávať veľdielo, ale sa na film pozrie hlavne preto, aby sa pobavil. A určite mu to odpustia všetci fanúšikovia bledej pokožky Johnnyho Deppa alebo komédií plných narážok na iné filmy či pop-kultúru.
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ