V ráno piateho výročia svadby Nicka (Ben Affleck) a Amy (Rosamund Pike) sa rodine prihodí veľké nešťastie. Nick sa vráti zo stretnutia so sestrou Margo (Carrie Coon) domov, kde uvidí známky násilia a nenájde svoju manželku. Detektívka Rhonda Boney (Kim Dickens) má na starosti vyšetrovanie a hneď od začiatku sa jej niečo na zmiznutí ženy zdá podozrivé. Prípad rýchlo získava veľký záujem obyvateľov mesta a vďaka tomu, že Amyni rodičia sú mediálne známi, jej zmiznutie sa stáva mediálnou senzáciou. Z rozhovorov Nicka a Margo divák dostáva informácie o nešťastnom manželstve a zlých, takmer sociopatických vlastnostiach jeho lepšej polovičky. Jeho reakcie a skutky v nastávajúcich dňoch však veľmi nezodpovedajú manželovi, ktorý by sa obával o život svojej manželky, a preto sa okolo Nicka rýchlo rozvíria klebety. Postupne polícia získava dôkazy, ktoré nasvedčujú, že Amy bola doma zavraždená. Nick je, pravdaže, prvý a jediný podozrivý a hneď sa stáva nenávideným v očiach médií.
O filme Gone Girl je veľmi ťažko hovoriť či písať bez toho, aby ho človek prípadnému divákovi nepokazil. Ide o typ filmu, ktorý si veľmi zakladá na neočakávaných zvratoch, na tom, že by si divák nevedel tipnúť, kto je vrah a podobne. Trochu nešťastný fakt pre takéto filmy je v tom, že veľa divákov je už naučených a pripravených v podobných situáciách povedať si, že niečo, čo sme videli, vlastne nie je tak, najmä v prípadoch, ak vidia, že film nemá nejaký presný smer. Veď práve pán Fincher je jedným z režisérov, čo nás to naučili, a to najviac kultovým filmom Fight Club. Veľa takýchto filmov, hlavne z 90. rokov minulého storočia, sa stalo veľmi populárnymi a patria medzi filmy, ktoré by každý vo veku 16 – 30 rokov mal vidieť. Pravdaže, nie každý je veľkým fanúšikom takéhoto rozprávania a cíti sa až podvedený režisérom. Našťastie, pre takých divákov, aj keď má prekvapenia a niekedy aj nejasné konanie postáv, film Gone Girl nie je až natoľko kontroverzný, ako svojho času bol napr. Šiesty zmysel (The Sixth Sense).
Podobne ako veľa iných filmov režiséra Davida Finchera, aj Gone Girl je natočený podľa knižnej predlohy. Ide o novelu s rovnakým názvom, ktorej autorkou je Gillian Flynn. Pani Flynn je tiež autorkou scenára filmu a určite to nemala jednoduché, aby svoju knihu, hodne založenú na pocitoch postáv, rozsekala a napísala scenár, ktorý by fungoval v kinách ako napínavý triler. Preto asi film trvá dve a pol hodiny, ale podľa niektorých fanúšikov knihy ešte stále nezasväteným nevyjadrí presné pocity postáv a ich dôvody k určitým skutkom. Človek, ktorý knihu nečítal, sa však najpravdepodobnejšie nebude sťažovať na to, že by niečo nebolo rozohrané. Prvá hodina filmu je prakticky venovaná len dokresleniu situácie v manželstve a pocitom Amy a Nicka. Táto časť má veľmi pomalý priebeh a nestáva sa nič, čo by diváka prekvapilo, ale keď sa cez ňu dostane, odrazu film naberá obraty, dej má spád a zrazu je všetko dynamickejšie. Spisovateľka Gillian Flynn je autorkou troch noviel – (Sharp Objects, Dark Places a Gone Girl), ktoré sa dočkajú filmovej podoby. Všetky tri sú nejakým typom detektívky a posledná publikovaná bola práve Gone Girl (2012). Na tomto filme v porovnaní s ostatnými dvomi pracovali asi najznámejšie mená filmového priemyslu, má najväčšiu mediálnu kampaň a prvý sa dočkal premiéry, aj keď by sa film Dark Places mal vo viacerých štátoch objaviť už v novembri.
Po technickej stránke film je urobený výborne, ale nič menej by sme od niekoho kalibru pána Finchera neočakávali. Ako u veľa známych režisérov, aj on má vytypovaných špičkových ľudí, s ktorými točil už niekoľko filmov. Teraz si zase zvolil spolupracovať s kameramanom Jeffom Cronenwethom, s ktorým už natočil tri predošlé filmy. Kamera je výborná a aj keď je relatívne jednoduchá, spolu s ostrým strihom, ktorý je typický pre filmy Davida Finchera, vytvorí aj na nudnejších scénach aké-také napätie. Strih mal na starosti Kirk Baxter, ktorý tiež spolupracoval s Fincherom na niekoľkých filmoch. Ako zaujímavosť o spolupráci kameramana a strihača možno uviesť to, že na dvoch rovnakých filmoch tohto režiséra (The Social Network a The Girl with the Dragon Tattoo) boli vo svojej kategórii nominovaní na Oscara, s tým, že sa len pánovi Baxterovi podarilo získať sošku. Za film The Social Network Oskara získali aj Trent Reznor a Atticus Ross, ktorí písali hudbu aj pre Gone Girl. Keďže je hlavná ženská postava filmu nezvestná, o jej príbehu a pocitoch sa dozvedáme zo zápisov z denníka, ktorého scény pretínajú hlavný dej filmu. V týchto scénach je práve veľmi výrazná hudba pánov Reznora a Rossa, ktorá, aj keď sama osebe je dosť upokojujúca, v spojení s naráciou herečky a dejom niekedy až vyrušuje, dráždi diváka. Podľa slov režiséra táto hudba je tam nasadená zámerne, a práve takéto pocity by mala vyvolávať, takže asi je pre víziu tvorcov filmu výborná, ale na druhej strane niekto môže pochybovať o tom, či dráždiť diváka bolo to najlepšie riešenie.
Okrem toho, že za kamerou na filme pracovali skúsení filmári, ocenení početnými prestížnymi cenami, aj pred kamerami sa objavili známe mená. Ben Affleck je jedným z hercov, ktorého niektorí považujú za dobrého, kým iní hovoria, že je tak trochu drevený a stále rovnaký. Táto rola asi nevyvráti názor o jeho strnulosti, ale na druhej strane sa práve to od postavy Nicka očakávalo – trochu chlapčenského šarmu a namyslenosti, ale viac apatie, čo pán Affleck dokreslil perfektne a jeho výbuchy hnevu boli tiež uveriteľné. Jeho kolegyňa Rosamund Pike bola taktiež výborná a aj keď sa zjavovala menej, mala pestrejšiu paletu nálad, kde mohla ukázať svoj talent. Najviac však zapôsobil jej tón, v ktorom je rozprávačom deja z jej denníka. Ostatní herci sú, pravdaže, tiež výborní, najmä Tyler Perry, ktorého postavu vo filme nazvú krv pijúcim advokátom, ale nakoniec je to asi najpozitívnejšia postava, čiže postava, ktorú diváci môžu mať radi. Režisér Fincher všetkých hercov viedol veľmi dobre a vycedil z nich potrebné emócie, aj keď – ako hovorí jeden z producentov – niekedy na to potreboval 50-krát scénu opakovať.
Gone Girl nie je úplne typický triler a okrem zvratu, ktorý je pre väčšinu divákov podstatný, vo filme má aj ďalšie zaujímavé aspekty. Jedným z menej tradičných postupov je, že film nemá klasického protagonistu a antagonistu, nemá pozitívnu postavu, niekoho, komu by divák fandil a dúfal v jeho dobrý osud. Okrem toho film nemá dopovedaný koniec – nie je v tom zmysle otvorený na pokračovanie, ale nechá divákovi voľnosť, aby bol pobúrený alebo aby si vymyslel, ako to ďalej dopadne. Zaujímavé je, že niekto sa na film môže pozerať z úplne iného uhla, než je detektívka. Jeden z tých uhlov je taký, ktorý docvakne divákovi asi už len po dopozeraní filmu, a to je, že film je aj o sile médií v dnešnej dobe – o tom, ako niekto na TV alebo hocikto na internete môže vyjadriť svoj názor, ničiť pritom niečí život a ako to vlastne vyhľadávame a stále si vytvárame podobné mediálne senzácie, väčšinou okolo dočasných „celebrít“.
Už samotné meno režiséra a fakt, že niekoľko jeho filmov je kultových, do kín nalákalo veľa divákov. Po mesiaci premietania sa mu podarilo strojnásobiť (gross) rozpočet, publikum mu dáva výborné hodnotenie, u kritiky zožal tiež veľmi pozitívne ohlasy. Aj keď ide o netypický triler s trochu pomalším začiatkom, svojich priaznivcov si nájde, lebo okrem výborných hereckých výkonov má zaujímavý dej, ktorý je veľmi dobre technicky, scenáristicky a režijne podaný. Gone Girl sa vo viacerých aspektoch podobá filmom, ktoré aj po viac ako desiatich rokoch patria medzi obľúbené, takže túto filmovú sezónu určite dobre prežije a zostáva vidieť, či aj on odolá času.
Stanislava Sládečeková