K filmom o stroskotancoch sa človek často ťažko priberá, lebo sa vždy obáva, čo môže byť náplň dvojhodinového filmu o jednom človekovi na loďke alebo pustom ostrove a že by ho to neuspalo. Podobne tak sa dospelý človek ťažko priberie pozerať nejaký film o vzťahu mladého chlapca alebo dievčaťa s nejakým zvieratkom, lebo to považuje za detský alebo rodinný film, ktorý sa pozerá tak povedzme na Vianoce. Práve z tých dôvodov aj mne dlhšie trvalo, kým som sa dostala k filmu o chlapcovi, ktorý takmer rok strávi v člne s bengálskym tigrom, a musím sa priznať, že som bola veľmi príjemne prekvapená.
Dospelého Pi Patela (Irrfan Khan) navštívi spisovateľ (Rafe Spall), ktorý sa dopočul, že Pi prežil príbeh, ktorý mu navráti vieru v Boha. V jeho príbehu sa najprv dozvedáme o jeho mene a živote s rodinou, ktorá vlastnila zoologickú záhradu, ale predovšetkým o tom, ako tento chlapec spoznal náboženstvo. Napriek varovaniu jeho neveriaceho otca, že ten, čo verí vo všetko, postupne nebude veriť v nič, Pi je veriaci nielen hinduista, ale aj kresťan, moslim a dokonca aj judaista. Keď sa Pi dostane do tínedžerských rokov (Suraj Sharma), jeho otec sa rozhodne, že sa s rodinou a zvieratami zo záhrady odsťahujú do Kanady. Na ceste však vzniknú problémy a ich loď stroskoce. Pi jediný prežije nehodu a ocitne sa spolu s ešte niekoľkými zvieratami – zebrou, orangutanom, hyenou a tigrom – na záchrannom člne. Po určitej dobe na člne zostáva len Pi a bengálsky tiger Richard Parker. Okrem toho, že si musí zachovať zdravý rozum, zabezpečiť pitnú vodu a jedlo pre seba, Pi sa teda ešte stará o zviera a hlavne musí dávať pozor na to, aby sa z neho nestala tigrova večera.
Celý príbeh filmu, či už tá časť o detstve alebo neskorší dej na mori, nesie magické prvky. Rozprávanie a spôsob, ako je film natočený a niektoré príbehy sú natoľko rozprávkové, že človek niekedy očakáva, že aj samotné zvieratá začnú v jednom momente rozprávať. Ale práve vzťah Piho a Richarda Parkera, na rozdiel od iných (povedzme reálnejších) filmov, kde je téma vzťah človek – zviera, zostáva tu viac vierohodným a tiger si stále zachováva svoju podstatu divej zveri, čo je vlastne jedným z príjemných prekvapení filmu.
Režisér Ang Lee je známy nielen v Číne, ale aj v celom svete. Ako režisér si pred ôsmimi rokmi odniesol Oscara za film Skrotená hora (v anglickom preklade Brokeback Mountain), ale asi sa pre celosvetových divákov najviac zviditeľnil filmom Tiger a drak (v anglickom preklade Crouching Tiger, Hidden Dragon), ktorý si odniesol štyri Oscary, medziiným ako najlepší zahraničný film. V tom filme výborne a vizuálne veľmi zaujímavo podal rozprávku o láske, a vo filme Life of Pi rozprávanie magického príbehu posunul ešte ďalej.
Tento film láka v prvom rade vizuálnym spracovaním, ktoré je naozaj majstrovské a práve na tom bola postavená aj reklama filmu. Zvieratá (a väčšina prírody vôbec) sú digitálne, vytvorené počítačmi, čo vo väčšine záberov filmu vôbec nie je poznať. Za to treba pochváliť hlavne spoločnosť Rhythm & Hues Studios (R&H), ktorá pracovala na filmoch, akými sú The Hunger Games, Narnia či X-men a v tomto filme ukazuje, že sa technologicky posunula ešte o krok ďalej, treba však spomenúť, že na vizuálnych efektoch pracovalo ešte ďalších asi desať spoločností. Film hýri farbami a nádherné zábery Claudia Mirandy a hudba Michaela Danna len viac doplňujú magické ovzdušie. Film bol natáčaný ako 3D – aj keď osobne 3D filmy nemám rada a musím priznať, že ani tento som v 3D nevidela, zdá sa mi, že toto by mohol byť jeden z asi 3 – 4 filmov, ktoré by sa vyplatilo v tomto formáte vidieť (i keď si nemyslím, že 2D ubralo na dobrom zážitku). Avšak na rozdiel od niektorých filmov, ktoré sľubujú neuveriteľný vizuálny zážitok, tento je dobrý nielen ako „exotika”, ale ako regulárny film. Má pekne stavaný dej, stále udržuje pozornosť (aj napriek tomu, že polovicu filmu sa pozeráme len na snahy stroskotanca prežiť), má pekne vykreslené postavy a dokonca aj hlbší význam či odkaz, ktorý nie je len tak prvoplánovo hodený pred divákov. I keď sa aj tu nájdu niektorí, čo hovoria, že ten odkaz je jednoduchší než je tomu v knihe, ktorá Davidovi Mageemu slúžila ako podklad na scenár.
Keď sa objavili prvé upútavky na film, v tlači bolo možné prečítať aj prvé skeptické očakávania a medziiným hodne ľudí predpokladalo, že film bude komerčne (a kvalitatívne) málo úspešný, podobne ako niektoré iné diela, ktoré si hodne zakladali na vizuálnych novinkách. Jedným z hlavných predpokladov neúspechu bolo, že i keď meno Ang Lee vzbudzuje rešpekt, vo filme nie sú divákom z Európy a Ameriky dostatočne známe mená, ktoré by ich prilákali do kín. Dospelý Pi – Irrfan Khan si síce zahral v niektorých nám známych filmoch, ako je Slumdog Millionaire a aj v tomto filme si dobre poradil so svojou rolou, ale jeho mladšiu verziu hral 17-ročný Suraj Sharma, pre ktorého toto bol debut. Napriek jeho nedostatku skúsenosti, režisérovi sa podarilo z tohto chlapca dostať výborný výkon, pre ktorý Suraj získal pochvaly takmer od všetkých kritikov a nominácie na niektoré ceny označované ako pre nové vychádzajúce hviezdy.
Napriek spomínanej začiatočnej skepse (a možno práve kvôli nej), film prekvapil kritikov, v kinách si našiel početné obecenstvo, zniekoľkonásobil svoj rozpočet a vyhral nejednu cenu.
Na začiatku sa nám film predstavuje ako príbeh, ktorý vráti vieru v Boha. Nie nejakého presne určeného určitým náboženstvom, ale skôr vieru ako takú, vieru v niečo pekné, vieru v to, hocičomu sme už verili, aj keby to bol len zdravý rozum. V každom prípade, vráti vieru v to, že aj napriek využitiu neskúsených hercov, nie veľmi lákajúcej téme pre divákov a moderným technológiám, ktoré sa väčšinou nájdu vo sci-fi filmoch, je stále možné nakrútiť výborný film pre širokú generáciu divákov s rozdielnym vkusom.
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ