Na rozdiel od dnes už kultových filmov Romper Stomper (1992), American History X (1998), The Football Factory (2004), Green street (2004), This Is England (2006) a Russia 88 (2009), v ktorých sa fenomén subkultúry skinheadov, futbalového chuligánstva a uličného násilia chce estetizovať a dokumentovať, domáci film Šišanje chce mať výchovnú hodnotu, ako aj hodnotu ideologicko-politickej rehabilitácie srbskej spoločnosti.
Novica (Nikola Rakočević) je mladý matematický génius, ktorý pod vplyvom spolužiaka Relju (Viktor Savić) a fascinovaný ideológiou nacizmu schádza do násilného gangu skinheadov a do brutálneho sveta futbalových chuligánov. Zamilovaný do svojej susedy Miny (hrá ju svetoznáma Bojana Novaković, ktorú si možno pozrieť aj v hit-filmoch Drag Me to Hell, 2012, Edge of Darkness a Devil), Novica sa čoraz viac zapletá do pekla fašistického divošstva a rasistického znepokojovania. Pred ním je len cesta nadol…
Režisér Stevan Filipović bol po filme Šejtanov ratnik (2006) jedným z protagonistov nového srbského mládežníckeho filmu. Pokým Šejtanov ratnik naznačil, že pred sebou máme autentického autora, ktorý mal ambíciu klasickými SF-horor filmami pobaviť tínedžerské obecenstvo, Šišanje predstavuje ťažkú a nestráviteľnú zmes politického pamfletu a serióznej drámy o odrastaní v povojnovom a kriminalizovanom Srbsku. Ako taký film Šišanje má ten defekt, že sa vybranými témami zaoberá diskurzívne – on nám totiž prednáša, upozorňuje nás, ukazuje nám, čo sa deje, ale robí to vlastne celkom kontraproduktívne, jedným zásadne chybným spôsobom. Aj keď Romper Stomper a American History X inšpirovali nové skupiny mladých, ktorí sa stali súčasťou skinheadovej subkultúry, tieto dva filmy aspoň boli z každého hľadiska perfektné – od scenára plného zaujímavých a dobre motivovaných hrdinov po dynamickú a efektnú réžiu. Vo filme Šišanje máme len infantilný mišmaš na danú tému, pričom nevieme, prečo sú mladí ľudia fascinovaní Hitlerom, prečo sú násilní na štadióne, prečo nenávidia Rómov… A pritom nám Filipović predkladá celú konšpiračnú teóriu o fungovaní systému v Srbsku, čo znamená, že nám na jednu ideológiu Filipović pridáva jednu druhú (sic!) ideológiu. Ak nás však ako filmových fanúšikov ani jedna z týchto ideológií nezaujíma (v takto didakticky a manicheisticky znázornenom čierno-bielom svete) – ani sám film nás nebude osobitne zaujímať…
Keďže nefunguje po umeleckej a estetickej stránke, Šišanje môžeme umiestniť len do žánra tzv. after school special filmov. Je to film, ktorý spracúva kontroverzné alebo sociálne dôležité otázky, ale nie ako objektívna štúdia o fenoméne, ani ako úspešná exploatácia (exploitation film), ale ako kázeň, ako mravná výchova. Podstata, ktorá Filipovićovi unikla, je skutočnosť, že film musí byť umelecky vyspelý a dokumentaristicky pravdivý, ak chce mať akú-takú výchovno-vzdelávaciu funkciu.
Nakoniec možno povedať, že aj keď Šišanje predstavuje príliš veľké rozčarovanie, tento film sa predsa stal kinematografickým fenoménom a bol jedným z diel, o ktorých sa v minulom roku najviac diskutovalo v Srbsku a v okolí…
Janko TAKÁČ