Sú rôzne typy filmov: komédie, thrilery, horory, drámy, filmy, ktoré nás zabavia, vynútia úsmevy alebo nejednu slzu, filmy, vďaka ktorým sa cítime lepšie, a sú filmy ako Stone, pri pozeraní ktorých sa cítime až zle, depresívne, ťažkopádne, filmy trochu divné, ktoré si inteligentným spôsobom zahrávajú s našimi pocitmi, myšlienkami.
Film začína flashbackom, ktorý sa zdá ako úvod do nejakého psychologického hororu, v ktorom mladý muž psychicky týra svoju ženu, ale vzápätí sa presúva do prítomnosti, kde tento už starý pár aj ďalej žije spolu. Manželia Jack (Robert De Niro) a Madylyn (Frances Conroy) Mabryovci síce žijú spolu, ale vzťahy medzi nimi sú rovnako chladné ako v minulosti. Večery, vlastne väčšinu dňa trávia stále popíjajúc nejaký alkoholický nápoj, prakticky bez slov. Sú veľmi pobožní, čo vidno z toho, ako Madylyn stále nahlas číta úryvky z Biblie preto, aby nesedeli stále v hrobovom tichu, a z rozhlasového vysielania, ktoré Jack počúva aj v aute. Jack pracuje vo väzení ako sociálny kurátor. Už má len niekoľko týždňov do dôchodku, keď sa k nemu dostane zložka väzňa, ktorý seba nazýva Stone (Edward Norton). Ako človek, ktorý si myslí, že v živote konal stále správne, Jack sa cíti dobre, keď môže zvysoka odsudzovať niekoho ako Stone, ktorý neukazuje veľkú ľútosť nad spáchaným zločinom. Stone vidí, že s Jackom nenadviazal priaznivý kontakt, preto sa so svojou manželkou Lucettou (Mila Jovović) dohodne, aby ho ona zviedla, a tým zaistila jeho prepustenie. Po určitom čase sa Lucette podarí priblížiť k Jackovi, ale vo väzení sa stáva nepredvídaná situácia. Stone v knižnici číta nejaké náboženské knihy, pričom narazí na niečo, čo ho osloví a začne sa meniť. Nestáva sa z neho nejaký náboženský fanatik, ale výrazne sa mení a z času na čas to vypadá akoby mu trochu preskočilo. Aj keď ani ďalej nedáva najavo ľútosť nad spáchaným činom, jeho tvrdenia vyvádzajú Jacka z jeho zóny pohodlia. Sčasti a skrátka hovorí, že dostaneš to, čo si zaslúžiš, aj keď niekedy hodne neskoršie.
Z opisu filmu jasne vidno, že je to film o postavách, film, v ktorom hlavne dvaja herci sedia oproti sebe a rozprávajú sa. Nie je to ktovie ako napínavé, ale pozornosť diváka udrží hlavne to, že nevie, v ktorom smere sa film bude ďalej uberať. Dialóg je často depresívny a niekedy dosť divný. Dlhé prechody medzi jednotlivými obrazmi, v ktorých je ťažká hudba (ani nie melódia, ale len niekoľko dlhých tónov za sebou), atmosféra, ktorá vládne v dome Jacka a Madylyn, a vôbec to, že ich dom stojí uprostred ničoho, sú horšie ako väzenie, pôsobia veľmi ťažkopádne a diváka ubíjajú. Rozhovor medzi Stoneom a Jackom tvorí základ filmu, ktorý sa hlavne snaží pohrávať sa s pocitmi a myšlienkami divákov. Na momenty sa zdá, že scenárista (Angus MacLachlan) to trochu prehnal s náboženskou tematikou, ale na druhej strane, snaží sa viac dokresliť postavu Jacka, ako aj morálne zosilniť odkaz filmu, ktorý však s náboženstvom striktne nesúvisí. Ako vidno, tento film je náročný, založený na dobrých hereckých výkonoch. Našťastie sú v ňom obsadení naozaj výborní herci, ktorí svoje talenty len potvrdili. Robert De Niro stále vie dobre hrať a výborne si poradil s takým zložitým materiálom a z postavy Jacka vycedil všetko, čo sa dalo. Edward Norton už neraz vo filme sedel vo väzení, ale jeho postavy sú v každom filme navzájom veľmi odlišné. Tak aj teraz potvrdil, že je to všestranný herec, ktorý dokáže dobre stvárniť aj postavu, ktorá sa vo filme drasticky zmení (áno, dokázal to aj v početných iných filmoch, nielen v Hulkovi). Ale niekto, koho treba osobitne pochváliť za výkon, je Mila Jovović. Jej postava je najviac dynamická, do konca filmu nevieme, aký má presne vzťah so svojím manželom, a čo sa jej v hlave odohráva. Zase ukazuje, že je viac ako len nejaký zabijak zombies (Resident Evil), dokáže ovládnuť scénou, výborne dokresliť každú emóciu a dokonca aj keď sa prakticky v okamihu zmení z nevinnej, oddanej ženičky na zvodnú, sexi ženskú, divák jej verí a nevypadne z deja. Frances Conroy, žiaľ, vo filme nedostala dosť priestoru a nemohla sa dostatočne prejaviť, ale scény, v ktorých sa táto trpiaca žena, asi najtragickejšia postava filmu zjavuje, sú veľmi emočne nabité, aj keď nepreriekne ani slovo.
Oproti mnohým filmom, ktoré sa snažia byť inakšie, divné a často pseudointelektuálne, s veľmi dôležitým odkazom, tento sa pridržiava nejakej hlavnej myšlienky, deja, má určitú formu, dodržuje nejaké filmové štandardy. Preto možno práve nezaujal veľa divákov, lebo je inakší, ale až veľmi sa podobá klasickým „komerčným“ filmom. Žiaľ, tento film nebol veľkou výhrou pre jeho producentov. Nenadišiel na veľkú obľubu u divákov a jeho hrubý obrat nie je ani polovica rozpočtu. Kritici mali na neho rozdielne názory, ale hlavne končil niekde v priemere, lebo ho často bolo aj ťažko zaradiť. Film nie je zlý, práve naopak. Vo svojej kategórii, v rámci toho žánru, toho, k čomu film cieli, je dobre spracovaný. Režisér John Curran dobre viedol hercov a urobil vlastne dobrú atmosféru filmu pre to, čo chcel dosiahnuť. Problém je v tom, ako tento film pôsobí na divákov – ak sa vám aj film páčil, pôsobí depresívne, jednoducho človek nemá dobrý pocit z neho.
V každom prípade je dosť ťažko opísať tento film, lebo je jeho kvalita založená hlavne na výkonoch hercov a na veľmi silnej atmosfére. Možno o ňom povedať len toľko, že je náročný, ťažký, divný, zaujímavý, a že na takýto typ filmu, k tomu tak dobre spracovaného, asi tak ľahko nenarazíte.
Réžia: John Curran
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ