V konzumnej spoločnosti sme si mnohí už dávno zaslúžili svoje miesto: na nákupy chodíme často a s radosťou. Nakupujeme to, čo je nevyhnutné pre život. Nakupujeme vlastne to, čo nás konzumná spoločnosť oklamala, že je potrebné pre život. Avšak po konzumácii dokumentárneho filmu, klimatického blockbustera Vek hlupákov (The Age of Stupid; réžia: Franny Armstrong, 2009) niet miesta pre ľahostajnosť voči životnému prostrediu, voči vlastnému životu, a určite sa aspoň na chvíľu zamyslíme nad tým, či sa z času na čas vyhneme spotrebiteľskému klamlivému lesku. Klamlivému, pretože takýto druh spoločnosti, v ktorej rast výroby vedie k rozšíreniu spotrebných tovarov a následne k vytváraniu nových potrieb a želaní, v ľuďoch prebúdza pažravé zviera, ktoré ale zabúda na prírodu a ktoré ju vedome hubí.
Tento film britskej dokumentaristickej režisérky Franny Amstrong spája inscenovanú sci-fi líniu archivára z budúcnosti, ktorý si prezerá záznamy z médií z doby pred veľkou klimatickou katastrofou z roku 2055 s dokumentárnymi linkami ľudí z rôznych kútov sveta dotknutých globálnymi zmenami klímy. Začína sa otrasnými pohľadnicami zo zaplaveného Londýna, horiaceho Sydney, zhoreného dažďového pralesu Amazon, z Aĺp bez snehu: píše sa rok 2055.
Archivár, ktorého hrá Pete Postlethwaite, žije sám v obrovskom archíve mimo pobrežia, v ktorom sa uschovávajú všetky výdobytky ľudstva. Pozerajúc archívne záznamy z médií o vplyve klimatických zmien na globálnu civilizáciu, archivár hľadá odpoveď na otázku: Prečo sme nezastavili klimatické zmeny, kým sme mali šancu?
Odpoveď sa nachádza v šiestich autentických príbehoch jednotlivcov, ktorých životy v prvých rokoch 21. storočia ilustratívne poukazujú na blížiacu sa katastrofu. Divák sa tak zoznámi s Alom Duvernayom z New Orleansu, ktorý zostal doma a pomáhal ľuďom po vyčíňaní hrozného hurikánu Katrina, s indickým obchodníkom, ktorý hovorí o tom, ako zakladal leteckú spoločnosť za nízke začiatočné náklady a o svojej vízii demokracie, v ktorej aj chudobní cestujú lietadlom. Potyká si s Jarmilou a Adnanom, dvomi irackými deťmi, ktoré počas irackej vojny s rodinou utiekli do Jordánska, ako aj s 82-ročným mužom, ktorý je sprievodcom na ľadovcovom vrchu Mont Blanc a zároveň je svedkom topiacich sa ľadovcov. Piers Guy, majiteľ veternej farmy, hovorí o svojom úsilí prevádzkovať obnoviteľnú energiu v anglickej dedine, avšak brzdia ho ľudia, ktorí sa hlásia k príslušníkom skupiny boja proti globálnemu otepľovaniu, ale nepodporujú ideu veterných turbín, keďže tie špatia pohľad na prekrásnu anglickú prírodu. Nakoniec je tu príbeh nigérijskej ženy, ktorá žije v chudobe aj napriek ropnému bohatstvu v jej krajine a nebojí sa povedať pravdu ohľadom multinacionálnej ropovej kompánie Shell a jej každodenného negatívneho vplyvu na zdravie, bezpečnosť a životné prostredie v Nigérii.
Pozorujúc a predovšetkým vnímajúc tieto životy, každý z divákov si môže (a podľa mňa aj musí) vydedukovať životné ponaučenia, ktoré majú vplyv na rôzne aspekty nášho živobytia a pomôžu zachrániť našu planétu: netreba používať fľaškovanú vodu (alebo ju aspoň používajme v menších množstvách), menej sa „navážať“ vo vozidlách na rôzne druhy paliva, obliekať si bavlnené namiesto syntetických tričiek, propagovať a podporovať využitie obnoviteľnej energie a pod. Tak každý z nás bude účastníkom boja za zníženie emisií oxidu uhličitého, ktorá je hlavným vinníkom katastrofických klimatických zmien na Zemi. Faktom je, že iba spolu dokážeme zvíťaziť a zachovať planétu pre budúce pokolenia.
VDV