V čase, keď čítate tento článok, sezóna udeľovania filmových cien za minulý rok je za nami. Veľký rozruch už koncom minulého roku a hlavne začiatkom tohto roku, keď sa udeľovali najprestížnejšie ceny, bol okolo filmu The Artist, od ktorého si ľudia veľa toho nesľubovali, keď počuli, že ide o čierno-biely a k tomu nemý film. Medzitým, tento na prvý pohľad výstrelok sa ukázal ako veľmi úspešný a v čase písania článku získal už 75 ocenení. Čo je teda tak významné na tomto filme?
Hlavným hrdinom filmu je George Valentin (Jean Dujardin), tak trochu narcistický, veľmi populárny a úspešný herec v nemých filmoch, ktorý bol na vrchole svojej slávy koncom 20. rokov minulého storočia. Po premiére jedného jeho filmu sa náhodou stretá s mladou Peppy Miller (Bérénice Bejo) a hneď je vidno, že si padli do oka. Peppy je veľmi ambiciózna, svoju túžbu stať sa populárnou herečkou postupne za niekoľko rokov mení v realitu a jej životná cesta sa preto neraz skríži práve s Georgovou, do ktorého je tajne zamilovaná. Medzitým vo svete filmu nastávajú veľké zmeny. Rozvoj v technike umožňuje, aby sa do filmov dostal zvuk – i keď niektorí herci a producenti v tom vidia budúcnosť, George sa tomu drzo posmieva, odmieta vo filme hovoriť a radšej si točí vlastný nemý film. Filmy so zvukom sa ale stávajú realitou a Georgova sláva bledne, on upáda a na druhej strane nové tváre, akou je Peppy, dostávajú šancu a sú na vzostupe. Týmto faktom zatrpknutý George si preto ťažko uvedomuje, že sú ľudia, ako je Peppy, či jeho šofér Clifton (James Cromwell), ktorí mu chcú pomôcť a on ich od seba iba odstrkuje.
Zo žánrového hľadiska by sme teda mohli tento film hlavne označiť ako romantický. Nie však len preto, že jednou z hlavných dejových nití je komplikovaná láska medzi hlavnými postavami, ale aj celá atmosféra filmu pôsobí veľmi romanticky. Film je natočený tak, aby pôsobil akoby sme sa naozaj pozerali na film natočený v ére, v ktorej sa odohráva. Od prvých po posledné titulky, scénografia, postavenie kamery, herecké výkony, hudba a nespočetné detaily, ako sú zábery na novinové články či zábery o myšlienkach postáv, sú spracované tak, aby boli verné filmom z 20. a 30. rokov. Toto je pravda až na nejaké dve-tri scény, ktoré by ste tak ľahko v starých filmoch nenašli. Ide napríklad o scénu, v ktorej sa George vysmeje filmu so zvukom, a potom sa zvuk zrazu do filmu pripletie. Podľa niektorých tu bolo cieľom u diváka vyvolať pocit, že ten zvuk je vlastne len hluk a mal by divákovi prekážať, kým niektorých divákov skôr vyruší z tempa filmu, uvedomia si, že pozerajú niečo od súčasného autora, prinajmenšom autora, ktorý chce experimentovať.
Okrem romantickej témy je tu, pravdaže, téma o veľkých zmenách pri prechode na filmy so zvukom a hasnutí slávy hercov. Toto bol veľmi významný fakt na prechode 20. a 30. rokov, keď sa ukázalo, že nejeden slávny herec či herečka si už nemohli zahrať, lebo mali nepríjemný hlas, zlú artikuláciu, divný prízvuk alebo vôbec neovládali jazyk, v ktorom bol film nakrúcaný. Táto téma bola už niekoľkokrát na rôzne spôsoby spracovaná a medzi najznámejšie filmy, ktoré ju spracúvajú rozdielnym spôsobom a ktoré sa zapísali medzi klasiky kinematografie, určite patrí muzikál Singin’ in the Rain a thriller Sunset Blvd. Čím sa The Artist líši od spomínaných filmov a prečo si ho aj dnešné mladé publikum radšej pozrie? Určite je to spôsob vyprávania a osobitá komickosť, ale veľkú zásluhu bude mať na tom aj fakt, že je predsa len nakrútený 60 rokov neskôr. Ako som spomenula, film je romantická dráma, ale má veľa komických prvkov, ktoré sa tiež podobajú tým, s akými sme sa stretali v starých filmoch, ale ktoré divákov pobavia, vymámia úsmevy a majú veľký prínos na úspechu filmu.
S ohľadom na to, že ide o nemý film, jeho neprehliadnuteľnou a významnou súčasťou je práve hudba. Počas nakrúcania herci „hrali na hudbu“ z klasických hollywoodskych filmov a konečný, nazvime to hudobný dialóg, skomponoval Ludovic Bource a zahrala ho bruselská filharmónia. Ide o hudbu, ktorú bolo určite veľmi ťažko napísať, lebo hrá takmer neprestajne celých 100 minút a podobá sa tej komponovanej v danom období, ale predovšetkým sa zhoduje s atmosférou, dejom a doplňuje náladu a výraz tváre u hercov. Ludovic Bource už s režisérom Michelom Hazanaviciusom spolupracoval na filmoch OSS 117. Tieto filmy boli populárne vo Francúzsku a priniesli tam režisérovi pomerne veľkú slávu a rešpekt. Ten už skôr túžil nakrútiť nemý film, lebo v mladosti ich mal veľmi rád, teraz mu už ale producenti natoľko verili, že si to mohol aj dovoliť. Natočil dva filmy s titulom OSS 117 (Le Caire, nid d’espions a Rio ne répond plus), v jednom hrala i Bérénice Bejo a v oboch hlavného hrdinu stvárnil Jean Dujardin.
Herecké výkony práve veľa divákov a veľa kritikov v tomto filme vyzdvihujú. Ide o nemý film a charakter hrania je celkom odlišný od toho, s čím sa bežne dnes stretáme vo filmoch. Herci tu teda naozaj musia všetky svoje pocity ukázať len pohybom, očami a výrazom tváre. Bérénice Bejo a Jean Dujardin to zvládli – podobne ako aj iní, vedľajší herci – na výbornú. Musíme však dbať na to, že hranie v nemých filmoch (rovnako ako v tomto) je vlastne do určitej miery prehrávanie, ktoré je v iných filmoch jednoducho neprípustné. Áno, hlavní hrdinovia naozaj ukážu divákovi verne svoje pocity, ale viac asi v prípade hlavnej hrdinky, divák si v niektorých scénach to prehrávanie aj všimne. Lepší výkon a určite aj náročnejšiu prácu mal pán Dujardin, ktorý mal emočne viac nabitejšiu rolu a ktorý musel tiež zahrať práve dve úrovne tohto prehrávania – jeho rolu Georgea, pričom musel „viac hrať“ postavy, ktoré George stvárňuje ako herec. To, že išlo o náročnú a dobre zvládnutú prácu, dokazuje aj fakt, že pán Dujardin nezbiera len prestíže nominácie, ale takmer všetky sú aj premenené na výhry.
Keď ide o réžiu, tá je výborná a z nej vidno, že si režisér nielen dobre naštudoval filmy z 20. rokov, ale pridal do toho niečo svoje, niečo originálne a nevytvoril len poctu starým filmom, ale vytvoril vlastný veľmi dobrý film. Ako žáner pre film, ktorý chcel už dávno natočiť, zvolil si práve romantickú drámu, lebo, ako hovorí, zdalo sa mu, že takéto filmy sa najlepšie zachovali v povedomí divákov aj po uplynutí veľa rokov. Dúfajme, že aj jeho dielu The Artist sa bude dariť rovnako dobre – a podľa počtu cien (spomeňme len napríklad 7 cien BAFTA) a ziskov v kinách to vypadá veľmi nádejne. Za toto treba ale určite pochváliť aj produkčný tím, ktorému sa v dnešnej dobe podarilo tak dobre predať nemý čierno-biely film.
Ide teda o dobrý film, ale predsa je veľkým prekvapením, že sa v dnešnej dobe tak dobre darí filmu, ktorý v princípe využíva prvky nepoužívané už nejakých 85 rokov. Nie veľa režisérov by sa na tento krok odvážilo a ešte k tomu aby spracovali výraznú tému, ktorá už bola veľmi dobre spracovaná predtým. Niektorí to pripisujú režisérovej a hereckej genialite. Bude to ale určite hodne súvisieť práve s tým, že takýto film je niečo iné, že je to osvieženie, ktoré publikum potrebuje. Už je len veľmi málo ľudí, ktorí éru nemého filmu zažili (a asi väčšina vás, čo čítate tento článok, nezažila, rovnako ako ani ja, ani éru čierno-bieleho filmu) a úprimne povedané, ani dnešný priemerný divák, dokonca ani veľa filmových fanúšikov si nepustí nejaký taký film.
Nemyslím si, že ďalšie nemé či čierno-biele filmy, ktoré sa budú objavovať, budú mať veľký úspech a že budúcnosť filmu máme hľadať v minulosti, čiže v tomto smere sa má vyvíjať ďalšia kinematografia. Úspech tohto filmu je do určitej miery daný aj jeho správnym vydaním a ukazuje aj na názor nielen kritiky, ale aj divákov, keď ide o filmy, ktoré sa teraz dostávajú do kín – že ešte stále si chceme pozrieť hlavne dobrý film a nemusí to byť pompézny projekt, či film nakrúcaný s najnovšou technológiou. The Artist je dobrý film a jeho najväčšia prednosť je asi v tom, čo kritik A. O. Scott (New York Times) vyjadril vetou: „Možno je to trochu menej ako fantastický film, ale je to nepopierateľná upomienka na takmer všetko, čo robí filmy fantastickými.”
Stanislava SLÁDEČEKOVÁ