Martin Rajec (1975) precestoval svet ako reportér prvej súkromnej spravodajskej televíznej stanice na Slovensku TA3. Udalosti 11. septembra 2001 spôsobili, že sa ako dvadsaťšesťročný stal aj vojnovým reportérom.
– Martine, pôjdeš? – spýtal sa ma (šéfredaktor) Zdenek.
– Hm, prečo nie. Afganistan? Tam som ešte nebol, – odpovedal som.
A tak sa mladý Rajec vydal na cestu do vtedy najnebezpečnejšej krajiny na planéte – krajiny, ktorá desaťročia žila v takmer permanentnej vojne a ktorou v tom momente vládlo zlopovestné fundamentalistické hnutie Taliban. Afganistan vtedy skrýval Usámu bin Ládina, a preto sa našiel na ceste USA. Keďže Rajec pochádzal zo Slovenska, ktoré vtedy nemalo tradíciu vkladať veľa do televíznych reportérov – na cestu šiel sám a s kamerou, s ktorou fakt nikdy predtým nepracoval. Však sa naučíš! – povedali mu v redakcii. Rajec z Prahy šiel lietadlom do Islamabadu (Odviezol ma náš produkčný. Na letisku sa so mnou lúčil štýlom, ktorý vo mne vzbudil podozrenie, že v môj návrat domov veľmi neverí.) a stadiaľ vlakom do Pešávaru, ktorý je na hranici s Afganistanom (viachodinová cesta krajinou, v ktorej je málo pitnej vody)… Nasledujú vtipné rozprávky „po stopách konfliktov“ z Pakistanu a Afganistanu, neskoršie aj z Iraku, Gruzínska, Libérie a Konžskej demokratickej republiky.
Z tejto knihy sa najviac dozvieme o zákulisí práce reportéra, o ťažkých podmienkach, v ktorých pracuje a o problémoch, ktoré musí okamžite riešiť. Aj o tom, ako sa novinár musí vynachádzať a dávať sa do veľmi nebezpečných situácií, len aby mal akú-takú šancu urobiť akú-takú reportáž o tom, ako sa – aj keď je vojna – často dňami takmer nič nedeje a vojnoví novinári niekedy preháňajú alebo vymýšľajú príbehy s cieľom, aby ich reportáž bola čo lákavejšia. Rajec píše o zabíjaní času v Pešávare (opitý Rikša rely, komplikovaný proces nakupovania alkoholu v moslimskej krajine), o prvých posttalibanských fenoménoch v Kabule (znovu pracuje kino!), DVD-kolekciách Iračanov (kým trvali opravdivé uličné boje, obyvateľ Basry Ibrachim a jeho rodina trávili čas doma pozerajúc krvavé akčné filmy Arnolda Schwarzeneggera, Jean Claude van Damma a Sylvestera Stallona), Stalinovom múzeu v gruzínskom meste Gori (Panebože, prečo nebol Stalin radšej nezamestnaný lenivec?!), rituálnych vraždách v Libérii (Bosniak Sead Husić rozpráva o únosoch a kanibalizme ako časti politického bojovania v Libérii), exorcizme v Kongu (Asociácia prorokov v Kongu za dva doláre vyháňa démonov z tiel tak detí, ako aj dospelých)…
Kniha má 168 strán a je bohatá na vynikajúce fotografie mnohých Rajecových príbehov.
(Vydavateľstvo Ikar, 2008)
Janko TAKÁČ