Nájsť inšpiráciu v spoločnosti, ktorá je poznačená všeobecnou materiálnou a mravnou krízou, ani nemusí byť ťažko. Avšak vytvoriť z tej inšpirácie verše, ktoré zároveň odzrkadlia brutalitu a trpkosť každodennej reality, a pritom sa neutopia v otravnej patetickosti, ba naopak, oplývajú duchaplnosťou a (hoci výrazne ironickým a často čiernym, ale určite terapeutickým) humorom – je to už svojrázny kumšt.
Darí sa to pančevskému alternatívnemu umelcovi Miletovi Mijatovićovi (1977), ktorému vlani vyšla prvá zbierka básní pod názvom Bez rupe za odvod (čiže: Bez odvodného otvoru). Verše v tejto zbierke skutočne hovoria o tom, čo sa stáva, keď v jednej spoločnosti nefunguje (je upchatý) odvodný otvor, cez ktorý by sa mali odstraňovať deštruktívne vplyvy a negatívna energia. Samozrejme, utvára sa ovzdušie priaznivé na vznik a rozvoj všelijakých sociálnych deviácií, akými sú nacionálny šovinizmus (či deformovaný patriotizmus), antisemitizmus, homofóbia, chorobná posadnutosť mýtickými dejinami a vojnovou tradíciou, pôžitok z korupcie, kriminality a nezmyselnej trendovej zábavy, hatenie individuálnosti a idealizovanie mediocrity atď. Všetky tieto javy sa v Mijatovićovej prvej zbierke básní rozoberajú vo svojráznej podobe naratívnej poézie, ktorá najčastejšie vzniká z odpozorovaných dianí alebo z pouličných a trhových historiek a povrávaní ľudí z autorovho prostredia.
Z Mijatovićových veršov zároveň vychádza určitá komiksová komickosť (v minulosti sa zaoberal písaním scenárov pre alternatívne komiksy, tiež je autorom fanzínu Ceger) a punková priamosť a drsnosť (je spevákom v undergroundovej hudobnej skupine Klopka za pionira). Tieto prvky významne vplývajú na autorov celkový prejav, ktorý by mal mať zabezpečené viditeľné miesto na nejakej novej scéne srbskej (anti)poézie.
(Vydavateľstvo Rende, 2012)
Stevan LENHART