Nie je to kniha pre deti. Deti majú radšej Snehulienku a sedem trpaslíkov, lebo je jednoduchá, opisuje boj medzi dobrom a zlom a má šťastný koniec. Nemusia nad ňou mnoho rozmýšľať, čítať medzi riadkami, všetko je jasné. Malého princa deti nevedia a nemôžu pochopiť. Môžu ich zaujať kresby a obraz malého chlapca, ale iný význam nebudú hľadať. Predsa to nie je detská záležitosť. Antoine de Saint-Exupéry venoval túto knihu dospelým ľuďom, ktorí kedysi boli deťmi, lebo iba oni môžu do tohto príbehu vniknúť, ak sa dostatočne nad ním zamyslia. Tí, ktorí tvrdia, že je to kniha len pre deti, určite patria medzi tých, ktorých Malý princ na svojej ceste navštívil.
Prečo? Otázka, ktorou deti často začínajú vetu, a na ktorú dospelí už dávno zabudli. Nehľadajú krásu a dokonca aj šťastie v detailoch a každodenných veciach. Nesledujú západ slnka, pre nich je to samozrejmosť, a nič výnimočné v tom nevidia. Už sa nepýtajú prečo, myslia si, že všetko vedia, že na všetky otázky už dostali odpoveď. Sú múdri, dokonalí, vážni ľudia. Postava malého princa je dieťa, ktoré sa skrýva v každom z nás. Len my sme asi zabudli, že sme niekedy boli deťmi, aj napriek tomu, že na otázku prečo vôbec nemáme odpoveď.
Autor touto knihou chcel pripomenúť všetkým, ktoré veci v živote sú tie najdôležitejšie. Pre Malého princa to boli jeho tri sopky a ruža, ktorú doslovne držal pod skleným zvonom, strážil ju tak, akoby sme všetci mali strážiť milované veci a osoby. Aj keď sa mu na prvý pohľad zdala namyslená, postupne si uvedomil, že sa v nej skrýva krehkosť a citlivosť. Pravdou je, že niekedy nepátrame po tom, aký človek v skutočnosti je, zameriavame sa iba na tú vonkajšiu stranu, neunúvame sa odhaliť pocity a vlastnosti, ktoré ten dotyčný v sebe utajuje. A mali by sme. Malý princ svoju ružu tak zbožňoval, že aj keď videl veľa ruží, ktoré sa na tú jeho podobali, len tá jeho zostávala jedinečnou a výnimočnou. Autor nám týmto spôsobom ukázal, aká má byť opravdivá láska – mali by sme s ňou opatrne narábať, lebo je osobitná a naša.
Na svojej ceste sa Malý princ stretol s viacerými dospelými ľuďmi a po každej návšteve si uvedomoval, že dospelí sú strašne divní. Zabudli na ozajstné životné hodnoty, a zameriavali sa iba na tie, ktoré sú povrchné a bezvýznamné. Peniaze, túžba nad niečím vládnuť, zbytočné čísla… Zabudli na to, čo ako deti chceli dosiahnuť a nechali sa stratiť vo svete dospelých. Stratili seba, svoje sny a túžby a prijali hodnoty, ktoré tí „múdrejší“ určili. Zabudli na to, že sa v tvare klobúka skrýva veľhad.
Baobaby – vysoké stromy sú jedinou vecou, ktoré Malému princovi na jeho planéte prekážajú. Preto sa ich snaží odstrániť, kým sa nerozšíria. Baobaby symbolizujú všetky zlé veci, s ktorými sa v živote môžeme stretnúť, a ktorých by sme sa hneď pri prvom stretnutí mali zbaviť. Nedovoliť im, aby nás urobili nešťastnými, aby narušili náš ťažko dosiahnuteľný duševný pokoj.
Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete. Tieto slová líška povedala princovi, keď mu vysvetľovala, čo sa stane, ak si ju skrotí. Len postupom času môžeme niekomu dovoliť, aby si nás skrotil, aby sme boli svojimi. Keď sa k niekomu pripútame, pochopíme, že práve po tom sme túžili, že práve toto nám chýbalo. A sme kompletní i pokojní. Dúfajme iba v to, že sa žiadny had neobjaví, aby nám narušil naše šťastie.
Možno, že táto kniha je jednoduchým návodom na dobrý život, ale je tiež upomienkou na to, že vždy by sme si mali udržať dieťa, ktorým sme kedysi boli. Je to naozaj veľká záhada. Pre vás, čo máte radi Malého princa, práve tak ako pre mňa nebude vesmír rovnaký ako predtým, ak niekde, nevie sa kde, ovečka, ktorú nepoznáme, zožrala, možno áno, možno nie, jednu ružu… Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu – áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení… A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité! Chápeme to?
Teodora ILIĆOVÁ