Nový Sad, Spens, 11. december 2010
Prvý Koncert roka bol uskutočnený v Novom Sade roku 1992 a pravidelne býval až do roku 2002. Cieľom festivalu bolo, aby na jednom mieste zoskupil a predstavil kvalitné rockové skupiny, ktoré svojou činnosťou v určitom roku zanechali stopy v dejinách domáceho rokenrolu. Avšak ako rokenrol bol v určitom období „zomrel“, tak aj Koncert roka zanikol a veľkú sieň haly Spens v minulých rokoch dokázali zaplniť iba takí estrádni umelci, akým je napr. Aca Lukas. Medzitým o skutočnosti, že rokenrol hudba dnes nie je mŕtva, svedčí petícia pod názvom Vráťte Koncert roka do Nového Sadu, ktorá sa realizovala v internetovej spoločenskej sieti Facebook a podpísalo ju asi 10 000 ľudí. Zakladatelia petície (študio Berar) skontaktovali bývalých organizátorov festivalu a predstaviteľov strediska Spens, a tak sa po osemročnej prestávke začal organizovať nový Koncert roka.
Hoci mal festival podľa pôvodnej idey trvať dva dni, počas ktorých sa očakávalo 10 000 ľudí v každý večer, organizátori boli reálnejší a program usporiadali iba v sobotu, keď návštevníci a rockoví fanúšikovia (bolo ich zhruba 6 000) pozdravili takmer všetky skupiny, ktoré boli zaradené do programu. Boli to Josip A Lisac, Overdrive, Svi na pod!, S.A.R.S., Lollobrigida, Dubioza kolektiv, Bjesovi, Atheist Rap, Ritam nereda, Pekinška patka. Počúvajúc tieto rockové skupiny (zo Srbska a z regiónu) možeme konštatovať, že žáner, ktorý sa niekedy menoval ex-Yu rock po mnohých transformáciách ešte stále žije. Je ovplyvnený mnohými prvkami z iných žánrov, akými sú etno (S.A.R.S.), reggae dub (Dubioza kolektiv), afro funk (Svi na pod!) alebo disco hudba (Lollobrigida), pokým niektoré staršie skupiny už nemajú tie isté roly, ktoré mali ako aktéri juhoslovanského rokenrolu, aký sme poznali. Akže v našom priestore dožijeme úplnú renesanciu tohto štýlu (takú, aká sa stala na západe), ex-Yu rock by mohol zažiť aj na svetovej rockovej mape a znovu byť rozpoznateľnou hudbou balkánskeho regiónu. Potom by sa aj takéto festivaly pravidelne realizovali bez žiadnych kríz.
Vladimír LENHART
Foto: Jana STRAKÚŠEKOVÁ