„Drogu som skúsil vo vyšších ročníkoch základnej školy. Keď som mal 16 rokov, vyskúšal som heroín, hoci som vedel, že je veľmi nebezpečný. Poznal som mnohých, ktorí umreli, alebo boli veľmi závislí. Po prvej dávke som z jednej strany bol veľmi nahnevaný na seba, a z druhej som cítil ohromné sebavedomie. To bol obrovský omyl zabalený do heroínu. Časom boli dávky čoraz častejšie, heroín vystriedal všetky drogy, ktoré som dovtedy bral a celkom prebral kontrolu nad mojím telom. Keď som mal drogu, nepotreboval som nikoho. Keď som ju nemal, cítil som nervozitu, bolesť a časom tie striedajúce sa efekty len stúpali. Cítil som, akoby mi niekto bodol do tela veľký drevený kolík, ktorý zanechal veľkú dieru. Prežíval som dni plné bolesti a mal som iba jeden cieľ – hocijakým spôsobom si zabezpečiť drogu.“
Boris Štrbac
Takto pred piatimi rokmi hovoril o svojej drogovej závislosti Boris Štrbac z Nového Sadu. Boris je zakladateľom Združenia Restart – združenia, ktoré sa venuje pomoci drogovo závislým a bývalým drogovo závislým. Po piatich rokoch sme sa znovu stretli. Rovnako ako vtedy, aj teraz sa snaží pomôcť drogovo závislým, propaguje edukáciu o prevencii užívania drog a snaží sa najmä zachrániť najrizikovejšiu skupinu – tínedžerov.
„Mladá osoba v určitých rokoch prichádza do krízových situácií, ktoré môžu byť späté s problémami v rodine, krízou identity, alebo osobnými komplexmi. Vtedy sa v ňom vyvolajú rozličné pocity, zrodia sa rozličné otázky, ktoré sám sebe postavuje a, žiaľ, falošná odpoveď sa ponúka na každom rohu,“ hovorí Boris.
Medzi najfrekventovanejšie „odpovede“, čiže drogy, dnes patrí geneticky modifikovaná marihuana alebo skank. Ako hovorí, ide o modifikovanú marihuanu, ktorá má viacnásobne silnejší vplyv a tetrahydrocannabinol (THC) viac než 60 %. Dostupné sú aj anfetamíny, extáza (MDMA) a opiáty a za posledných 5 – 10 rokov evidentné je čoraz väčšie užívanie syntetických drog – drog, ktoré sa vyrábajú v laboratóriách.
NIE JE HANBA POŽIADAŤ O POMOC
Najväčším problémom je nehovoriť o probléme závislosti a myslieť si, že sa to samo vyrieši.
„Je to omyl. Drogovo závislý človek, buď adolescent alebo dospelý, sa sám nevylieči. Potrebná je pomoc, tak jemu, ako aj jeho rodine. Rozličné poradne, organizácie, akou je naša, pomáhajú rodičom ako v krízových chvíľach byť prítomní v živote svojho dieťaťa. Snažíme sa ich upovedomiť, že je viac než dôležité, aby vedeli, cez čo dieťa prechádza v škole, v spoločnosti, aké má emócie, čo mu znepríjemňuje život. Žiaľ, podaktorí rodičia sú iba formálne zapojení do života svojho dieťaťa. Vedia, že chodí do školy, s kamarátmi, dennodenne postavujú rovnaké otázky – ako sa máš, čo bolo v škole a koniec. A dieťa žije v nejakom svojom svete a vytvára si svoj svet, kde veľmi ľahko môže padnúť do drogovej pasce. Preto vždy apelujeme na rodičov, aby hľadali rady od organizácií, ktoré sa zaoberajú týmto problémom, aby sa edukovali o adolescencii a puberte. Toto obdobie je veľmi nebezpečné, lebo mladý človek nerozhoduje správne, keďže je celková jeho osobnosť narušená rôznymi činiteľmi. Opytuješ sa ma, či rodičia prichádzajú do nášho združenia? Áno, prichádzajú, ale oveľa častejšie zavolajú telefonicky, alebo nám píšu na Facebooku. Je to preto, lebo v našej spoločnosti ešte stále vládne presvedčenie, že hovoriť o droge a drogovej závislosti je hanba. Rodičia si musia uvedomiť, že drogovo závislé môžu byť všetky deti, bez ohľadu na to, či sú z bohatšej alebo chudobnejšej rodiny, či žijú v meste, alebo na dedine.“
Ako rozpoznať drogovo závislého tínedžera?
Je viacero znakov, ktoré je potrebné spozorovať: depresívna, zlá nálada a náhle dobrá nálada; agresívne správanie; uzatváranie sa do seba; náhla zmena správania v škole; miznutie vecí z domu a pod.
Verejne o droge aj na festivaloch (Foto: Šarengrad)
Pomoc je potrebné hľadať buď u psychológa, v nemocnici, v istých združeniach. V našej krajine pôsobí viacero kresťanských rehabilitačných stredísk, ktoré sú zamerané na liečenie dospelých závislých. Žiaľ, pre maloletých takýto druh pomoci zatiaľ nie je dostupný. V podaktorých európskych krajinách je situácia inakšia. „Mal som príležitosť vidieť, ako funguje liečenie maloletých v Nemecku. Tínedžeri pokračujú vo vzdelávaní, ale sú izolovaní od spoločnosti. Avšak nie je to žiadne väzenie alebo nemocnica. V tom obrovskom komplexe majú všetko – školu, divadlo, bazény, športové areály, a to, čo je najdôležitejšie, odbornú pomoc. Či také niečo zažije aj v našej krajine? Sotvaže. Potrebná je silná vôľa. Je dobre, že sa u nás konečne začal chápať problém drogovej závislosti. Podaktoré ministerstvá majú vo svojich aktivitách aj prevenciu závislosti, školy sa takisto venujú tomuto problému, niektoré viac, iné zase v menšej miere, ale celkovo to nie je postačujúce vzhľadom na reálnu situáciu – obrovské množstvá drogy, ktorá je dostupná na ulici a počtu maloletých, ako aj mladších plnoletých, ktorí tú drogu užívajú,“ hovorí Boris.
RAZ NARKOMAN – VŽDY NARKOMAN?
Rozprávajúc sa s Borisom uzavierame, že sme spoločnosť, ktorá má ešte stále predsudky k drogovo závislým osobám. Necítime sa príjemne v ich spoločnosti, na nich sa pozeráme ako na osobitnú skupinu ľudí. „A mnohokrát podaktorí ani nevedia, že majú vo svojej blízkosti drogovo závislú osobu. Správajú sa k nej ako aj ku každému inému, ale keď sa zistí problém, vo chvíli sa všetko mení,“ zapája sa do rozhovoru Dušan, bývalý drogovo závislý.
„Každý, keď počuje svedectvo bývalého narkomana, je oduševnený a pochvaľuje rozhodnutie vyliečiť sa, ale keď má napr. zamestnať toho istého bývalého narkomana, situácia je iná. Vtedy na povrch začínajú vychádzať predsudky, ktoré ešte stále vládnu v našej spoločnosti. Väčšina je mienky: raz narkoman – vždy narkoman. Avšak to nie je pravda. Boris, ja aj mnoho, mnoho iných osôb sme príkladom, že to nie je pravda. Áno, bol som narkoman, ale už nie som a ani nikdy nebudem. Prečo by som sa vrátil do pekla, z ktorého som ušiel?“
Dušan má 38 rokov. Keď mal 14, začal používať marihuanu a ako 16-ročný aj heroín. Jeho závislosť na heroíne trvala takmer 20 rokov a ako povedal, bol to dennodenný boj so sebou a drogou. Droga najprv ukázala „peknú“, no falošnú stránku, keď si myslel, že on bude mať situáciu pod kontrolou a ľahko prestane brať drogy. Onedlho droga prebrala kontrolu nad ním a pevne ho držala takmer 20 rokov.
Foto: pixabay
„Po rokoch som odišiel do istého kresťanského strediska, ktoré ma zachránilo. Verím, že ma zachránila viera v Boha. Skúsil som záchranu hľadať aj na psychiatrii, hoci som nikdy nechcel heroín vymeniť za tablety, a tak sa liečiť. Nechcel som sa zmierniť s tým, že budem celý život narkoman. Medzičasom som sa stal otcom a vtedy sa vo mne zlomilo a začal som sa liečiť. Ja som vyrastal bez otca, v droge som hľadal riešenie pre všetko, čo ma tlačilo a nechcel som, aby raz aj môj syn bol v rovnakej situácii. Drogu som užíval 20 rokov a bol som celkom zničený. Našťastie, mal som pevnú vôľu, ako aj všetci iní, ktorí sa vyliečili. Je mi ľúto, keď sa niekto iba povrchovo rozhodne liečiť sa a o krátky čas sa znovu vráti do toho pekla. Žiaľ, takých dennodenne stretávam na ulici, buď tých, ktorí sa pokúsili liečiť sa, alebo takých, ktorí ešte stále berú drogy. Ako viem, že je niekto narkoman? Je to vidno podľa spôsobu chôdze, rozprávania, mimiky… Kto bol drogovo závislý, veľmi ľahko rozpozná každého užívateľa drog.“
Je známe, že narkoman časom potrebuje väčšiu a väčšiu dávku drogy a teda aj viac a viac peňazí. Z toho dôvodu sa väčšina z nich stane kriminálnikmi a ocitne sa aj vo väzení. Určitý čas vo väzení strávil aj Dušan. „Áno, bol som aj vo väzení. Nie som hrdý na to, ale nehanbím sa hovoriť o tom iba preto, že chcem poukázať iným na problém, ktorý prinášajú drogy. Niektorí rodičia aj keď vedia, že je ich dieťa narkomanom, snažia sa skryť ten problém a aby nebolo odkázané na krádež, začnú mu ,pomáhaťʽ a predávať veci, majetok… Je to obrovský omyl, lebo nechápu, že v tom nieto ani štipka pomoci.“
Na záver som sa spýtala iba jednu otázku: Kde by si dnes bol, keby si sa nerozhodol vyliečiť sa?
„Bol by som mŕtvy,“ jednoznačne odpovedal Dušan.
Niet čo doložiť. Nech táto, hoci nepríjemná veta, bude ponaučením. Pre všetkých.
J. P.