Neraz sme sa stretli s osobami, ktoré majú isté nedostatky, či už telesné, zmyslové alebo duševné. Samozrejme, tie by nemali byť prekážkou v ich živote a spoločnosť by nemala s nimi zaobchádzať ako s druhoradými občanmi. Postihnutí ľudia sú ako aj všetci iní, ibaže potrebujú trochu inakší druh starostlivosti. Tejto oblasti medicíny sa rozhodla venovať Saška Chrťanová z Jánošíka, študentka Zdravotníckej fakulty v Novom Sade, v odbore špeciálna edukácia a rehabilitácia – viacnásobné postihnutie.
Kedy si sa rozhodla, že budeš študovať práve tento odbor?
– Ešte v základnej škole som vedela, že sa raz zapíšem na fakultu. Vtedy som ešte nevedela, čo by som chcela študovať, uvažovala som o zdravotníckej fakulte, psychológii, vyššej zdravotníckej škole. Koncom tretieho ročníka zdravotníckej školy som sa dozvedela o defektológii a táto oblasť rýchlo zaujala moju pozornosť.
Mohla by si nám povedať o tomto študijnom odbore?
– Na začiatku štúdia sme sa zoznamovali s osobami s vývojovými poruchami. Chodili sme do Domova pre deti a mládež s vývojovými poruchami vo Veterniku, do školy pre základné a stredné vzdelanie v Novom Sade, takisto do domova pre deti bez rodičovskej opatery v Sriemskej Kamenici. Najprv sme sa zoznamovali s nimi, hrali sme sa s nimi, proste trávili čas. Potom sme sa učili vykonávať odhad a zbierať údaje, čiže zmapovať situáciu. Chodievali sme na školské hodiny, pozorovali sme a hodnotili ich správanie a všeobecné fungovanie. Následne sme plánovali a uplatňovali určité princípy, ktoré sme stanovili na základe pozorovania. Takisto sme ich učili, aby boli spôsobilí sami chodiť, písať, čítať, stravovať sa, aby mohli sami odísť do školy, obchodu, učili sme ich narábať s peniazmi a pod.
Súčasťou štúdia je aj povinná prax. Ako tá prebiehala?
– Na praxi je možné mnoho sa naučiť a takisto všeličo vidieť. Napr. deťom sme preverovali a merali zrak, sluch, učili sme sa, ako sa deti učia komunikovať alternatívnymi spôsobmi, pracovali sme s nimi aj na dielňach. Napr. robili sme sviečky, mydlá, rôzne vrecká, plietli, šili, maľovali. A, pravdaže, pracovali sme aj s dospelými ľuďmi.
Znie to veľmi zaujímavé a verím, že každá hodina praxe bola svojím spôsobom jedinečná. Avšak udialo sa možno niečo, čo nechalo na teba taký silný dojem, že si si pomyslela, že sa defektológii nebudeš venovať?
– V prvom ročníku sme boli s deťmi na telocviku, hrali sme sa s loptami, pomáhali deťom, ktoré nemohli samy chodiť. Ku mne zrazu prišiel jeden chlapec, ktorý bol vysoký ako ja. Chytil ma za tričko a začal silne ťahať. Ja som sa v tej chvíli veľmi zľakla, lebo som si myslela, že mi chce spraviť niečo zle. To bola jedna z mojich prvých skúseností s deťmi s vývojovou poruchou. Avšak už nasledujúci raz, keď som sa zase stretla s ním, videla som, že on nemôže rozprávať a že ťahanie za tričko vlastne znamenalo, že sa mu páčim a že ma chcel objať. Odvtedy som sa veľa naučila o týchto deťoch a už som nikdy nepomyslela, že nezvládnem prácu s nimi.
Spomínaš si na prvé dni v Novom Sade? Ako si sa vtedy cítila?
– Často o tom rozmýšľam. Bola som celá stratená, Nový Sad sa mi zdal veľký a občas som cítila nejaký strach, avšak veľmi rýchlo som si zvykla na všetko. Mesto sa mi zapáčilo a rýchlo som pochopila, že Nový Sad nie je až taký veľký a že sa v ňom určite nestratím. J Tešilo ma aj to, že som mala možnosť zoznámiť sa s novými ľuďmi a že som konečne mala pocit, že som dospelá osoba.
A mala si možno pocit strachu, že nezvládneš ani prvý ročník na fakulte?
– Áno, mala som ten pocit, pokým som nedostala prvú známku. Vtedy som videla, že sa všetko môže a že je len dôležité usilovať sa.
Skončila si štvrtý ročník a očakáva ťa diplomová práca. Máš vyhliadnutú tému?
– Moja téma sa pravdepodobne bude vzťahovať na asistenčné technológie pre deti s vývojovými poruchami, čiže používanie počítačov, tabletov a pod.
A keď ide o tvoje ďalšie plány…
– Plánujem sa zapísať na master štúdiá. Najviac ma zaujíma práca s deťmi, ktoré majú problém so sluchom a oblasť včasnej intervencie, ktorá zahŕňa diagnostiku a liečenie v najmladšom veku. Rovnako ako je dôležitá včasná intervencia, dôležité je aj rozprávať o defektológii. Ľudia majú veľa predsudkov voči postihnutým ľuďom, a preto treba dvíhať povedomie už od útleho veku.
J. P.