Ubehlo takmer sedem rokov odvtedy, čo skupina R. E. M. mala opravdivý hit – ak sa pamätáte, bola to tá prekrásna balada Leaving New York z albumu Around the Sun – a boli by sme už aj zabudli na nich, keby neboli taká veľká skupina, ktorá nám darovala nesmrteľné piesne, akými sú One I Love, Stand, Everybody Hurts, Losing my Religion, Man on the Moon…
Album Collapse into Now je ďaleko od impresívneho vydania, striedajú sa tu pestré piesne v rozpätí od gitarového powerpop mlátenia – v prvom single Mine Smells like Honey – do balád, akou je Walk it Back. Ale ani jedna skladba nejako veľmi nevyniká. Všetko sme to už od R. E. M. počuli aj v lepšom vydaní (toto je totiž ich 15. platňa v 30-ročnej kariére). Album je najvyspelejší vtedy, keď Peter Buck schytí akustickú gitaru, čiže v miernych piesňach, ako sú Uberlin (album je čiastočne nahrávaný v Berlíne), Oh My Heart (politicky ladená pieseň o Spojených štátoch po zmene vedenia: The kids have a new take, a new take on faith. Pick up the pieces, get carried away…), It Happened Today (v ktorej hosťuje Eddie Vedder) a bezkompromisne pozitívna a povzbudzujúca Every Day is Yours to Win (Every day is new again / Every day is yours to win / And that’s how heroes are made). Ako jediný kus, ktorý naozaj pripomína tie najlepšie momenty z kariéry tejto skupiny, môžeme vybrať záverečnú pieseň Blue, v ktorej ako hostka spieva Patti Smith.
Nakoniec možno povedať, že (i keď medzi kritikmi jestvujú rozporné mienky o tom, či tu ide o záver alebo nový začiatok R. E. M.) najradšej by sme Collapse into Now nazvali priemerným vydaním skupiny, ktorá má problémy s redefinovaním sa pre novú dekádu. Kríza identity (strednej doby?) môže označiť aj koniec, ale aj kreatívne znovuzrodenie… Záleží totiž iba na Michaelovi Stipeovi, Peterovi Buckovi a Mikeovi Millsovi aby sa rozhodli, kam sa to naďalej bude uberať.
(Vydavateľstvo Warner Bros, 2011)
Janko TAKÁČ