Jednoduchoplnosť
Mali sme všetko a sklopili sme pakt,
že to nestratíme.
Navonok sme sa zľakli svojej tiene,
predsa očarované, akoby
sme sa vznášali nad oceánom
v celkovej šialenosti rozumu.
My sme boli úplní.
Rátajúc na to, že dni sú kratšie,
chveli sme sa ako stromy.
Raz prišla aj tma,
tam sme našli skrýšu detských očí.
Neviem.
Tak blízko pri dokonalosti,
chápať list ako celý strom.
Len mlčanie prezrádza všetko, čo popieraš.
Zastav sa a prijmi to.
Ach.
Adora Naiad
Kysáč
*
In articulo mortis
V okamihu smrti
Keď mi nezostalo nič
iné
všimla som si tvoj
vzhľad v zrkadle
Bola to iná osoba
Asi reflexia toho
čo som vždy hľadala
Potom som si uvedomila
črty tvojej tváre
Stará duša
vráskavá
Dala som ti meno
Aranea.
Aranea
Kysáč
*
Fēstīnā lente!
Ponáhľaj sa pomaly!
Jeseň
Strom plný vtákov
ktoré si oddychujú
krídla
Nie sú vedomé svojho
Bytia
Ale my sme
a neletíme
Malými krokmi odovzdávame
tento deň Minulosti
Ona zapisuje všetko do rieky pamäti
Je rýchla, uteká
Raz sa začne vracať
a bude z nej
Slza.
Aranea
Kysáč
*
Tichý výkrik
Už vyznela srdca melódia
Úbohé trosky sú naše telá.
Všade zrady, slnko chladí,
Či zasvieti ešte nad nami?
Skúšala som naozaj márne
Vyliezť z kože, vzdať sa tváre.
Pravda vie byť boľavá,
Ale pochybnosť, tá zožiera.
Sama v sebe zahalená,
Skúšala som stále znova.
Minulosťou obklopená,
Tichý výkrik sa to volá.
Nádej stratená zamáva.
Čím sa tebe odvďačiť?
Za čo sa ti odmeniť?
Srdce mäkké túžbou hrmí,
Z druhej strany výkrik nemí.
Sme len ľudia, ktorí veria,
Že snom sa im túžby splnia.
Niečo zvláštne v srdci páli,
Chcelo by kričať, no nemá sily.
Márne pátrať v minulosti,
Čo život nechcel držať v hrsti.
Aneta Lomenová
Kysáč
*
Keď slová trpia zimou…
Stojím uprostred žriedla života,
ktoré trpí ťažkou epidémiou.
Stojím a jednou rukou si na čelo píšem tebe báseň.
Už dlho ju píšem, hľadám rýmy,
ale malé z neba padajúce biele vločky mi nedovolia básniť.
Sypú sa mi na tvár, tancujú mrazom na dočervena sfarbenom nose.
Nedám sa, hľadám rým ďalej…
V hlave sa mi roja neznáme vety,
ktoré k básni o tebe nepatria.
Píšem ti báseň aj napriek celkom zasneženej dedinke vôkol mňa,
studenému vetru, čo mi hojdá teplý šál uviazaný okolo krku.
V nej ti vyjadrím svoje city, poďakovanie za všetko krásne…
Prstom po čele píšem báseň, hľadám rým,
ale moje slová, zdá sa mi, tiež trpia nejakou epidémiou.
Bojím sa, že tak, ako hlce pekné slová v hlave a krásne rýmy nenapísané,
jedného dňa pohlce aj moje city,
ktoré bojácne chránim pre teba, lebo raz…
Vieš, už sa mi nechce básniť na tejto chladnej uličke,
radšej ti to poviem cez telefón, alebo večer v kaviarni.
Annamária Chalupová
Kovačica
*
Ruža
Krásna lúka,
divé polia,
srna malá
vyšla z ohňa.
Vyšla sama s ružou na krku
nájsť si dobrú ruku,
ktorá by sa starala
o každé jej trápenie.
Vyšla sama,
nikde nikoho neznala,
ale v láske
dobre sa vyznala.
Občas stretávala mladé páry
s úsmevom na tvári,
ružu im podávala
a zase sama zostávala.
Z ohňa vyšla,
k ohňu lásky sa vracala,
i keď bola vždy sama,
nikdy sama nebola.
Ivana Faďošová
GJK