Sansára, Mókša
Už dlho mi žiadna múza neprišla
Dlho mi myšlienky unikajú
Už dlho rozprávam, čo si nemyslím
A všetko robím ako cítim
Telo, duša a myseľ zabudli na harmóniu
Preto som stratila seba
A ešte veľa dobrých ľudí
Potom som tých ľudí nahradila
Dobrými básnikmi
Newyorská škola, Zbitá generácia,
Prekliati básnici, generácia X,
Adora a meditácia
Hudba a vibrácie
O chvíľku sa zase narodím
Brahma, Vishnu, Shiva
Aranea
Kysáč
*
Konšpiračná teória
Keď človek sedí a núti seba napísať niečo, obyčajne nenapíše nič múdre.
Je to moja teória, v ktorú verím už asi osem rokov.
Pravdepodobne sa ešte ani raz neukázala pravdivou.
Ako napríklad, keď všetci musia písať písomnú prácu v škole.
Každý školský rok som bola donútená napísať zo slovenčiny štyri písomné práce
a zakaždým som dostala pätorku.
Alebo napríklad, keď som mala poslať prihlášku na fakultu.
Mala som napísať najmenej dvadsať strán niečoho.
Samozrejme, že som sedela a nevedela, o čom budem písať,
ale to bol deň, keď som prvýkrát vo svojom živote napísala báseň.
Ten deň som ich napísala desať. A bola som prijatá.
Neviem, prečo toľko verím v svoju teóriu a neviem ani to, prečo ešte stále toto píšem.
Možno nechcem sama seba sklamať alebo sa pokúšam dokázať nepravdivé.
A možno je tento monológ pre psychológa.
Akokoľvek, ja ešte stále verím v svoju teóriu.
Pravdepodobne ešte viac ako predtým.
Marína Dýrová
Báčsky Petrovec
*
Nice Quod Verbum
Hovoria, že čo seješ,
to budeš aj žať.
Práve preto v červenej knihe
ohrozených druhov sa nachádza i
láskavosť.
Prečo ste na ňu zabudli?
Vám to neprekáža?
Ale preto sa nenávisť rozširuje
chytrejšie než burina.
To chceme, aby po nás zostalo?
Martina Valentová
Padina
*
Dodelená jej bola úloha negatívnej herečky…
Hrala ju dlho, hoci ju nechcela…
Maska ju zaťažovala…
Skrývala jej nevinný úsmev a čarovné oči…
Skrývala pohľad plný nádeje a života…
Nebola to ona… nebola negatívna a depresívna, akou ju úloha robila…
Chcela sa smiať, chcela spievať a ľúbiť…
Chcela dotknúť kus neba,
zaplávať v tej modrej výšine…
Chcela dotknúť a objať celú zem… objať a povedať, ako miluje… veď jej oči poznali len lásku, neboli plné nenávisti…
Ale všetko toto urobiť nemohla… a toľko o tom tušila…
Ale raz túto masku strhne, pre to žila… veď raz musí prísť koniec tejto negatívnej drámy…
Veď sa každý film končí…
A keď sa ukončí, tu znovu nastúpi ona… ale tentoraz bez masky… tentoraz to bude pravá ona… Bude objímať, milovať a bude sa smiať… Bude šťastná… A bude prvou herečkou bez masky… Bude hrať vo svojom filme… v ozajstnom filme s úsmevom na tvári a pohľadom plným života… A bude to zvláštne… lebo to bude pravá ona…
Vesna Hudecová
Padina
*
Obyčajná ľúbostná báseň
Niekoľko slov niekomu je mnoho
a niekomu zase strašne málo…
niekomu stačí iba pohľad,
niekomu ani hviezdy z neba
na dlaň dať
ani vrúcne objímať.
Niekoľko tisíc vrúcnych bozkov
niekomu málo je,
a inému i príliš veľa…
Niekoľko snov len tebe dať
to je ako srdcu, ktoré krváca,
sa vysmievať.
Preto tebe dávam milióny snov,
mnoho vrúcnych bozkov,
ešte viac nežných slov,
a najviac úprimných pohľadov,
ktorých príliš stačí na jeden deň,
tebe anjelika dať a mierne s tebou
pod modrým nebom ešte dlho stáť.
Ivana Faďošová
Selenča
*
Nový začiatok
Kráčal som so sklopenými očami,
prišiel čas ich otvoriť.
Niet viac rozhovorov rukami,
je čas prehovoriť.
Dlho som žil v tme,
slepo ulicami kráčal.
Slnko sa mi rozvinie,
už dosť som svetlo svoje strácal.
Sám som horel v plameni,
zmenil som sa na popol.
Som fénix zranený,
znovu rodiť som sa rozhodol.
Držali ma v klietke,
ale ja chcem letieť.
Nanútili mi svoje myšlienky,
ale svojím srdcom nechám sa viesť.
Starú knihu som zahodil,
na nový list píšem.
Zo spánku som sa zobudil,
chcem naplno žiť, nekolíšem.
Posledný kvet keď zvädne
a nezostane nič,
svet bude motívom pre moje umenie,
nebude to iba gýč.
Daniel Strakúšek
Kovačica