Keď zavejú iné vetry
(Zbohatlíci)
Kým pod slnkom plakali sucho tvrdé cesty
a horúce vetry kradli dusivý prach z’ zeme,
kým nechtami sme trhali z kolien suché chrasty
od otroctva, čo teraz smiešne znie mi,
boli sme kvietkami,
čo voňavo klamali seba a svet.
Bola tá vôňa niečo vtedy,
keď je nie teraz, keď ju niet?
Daždivý vzduch bol rozbehol sa ulicami.
To, čím sme boli, a to, čo bolo nami,
to rozfúkali vetry novými vôňami
nám sladkými, aj keď dýchali sme sami
– nie s inými žobrákmi, otrokmi;
a klamy,
čo dosiaľ smrdeli sme my
a oni sú nami!
Žijeme bez minulosti, dusila nás rokmi
prachovým slnkom; boli sme otrokmi
a teraz sme pánmi, s bielou minulosťou,
čo šliapala po očiach, keď bola prítomnosťou.
No smiech a prach dusia rozkašlané hrdlo,
keď minulosť sa zrumenie, a srdce, ktoré stvrdlo,
bodne ihlou z diamantu – prenikavo zvrieskne,
do lesklých, tmavých očí staré, suché prachy treskne.
Jarmila Hricová
Stará Pazova
*
Popol
Havran kráka a ja kráčam,
v’ vlastnej krvi ruky máčam,
k hrobu svojmu hrbatému,
prečo mám rád túto tému?
A o akej inej téme
’krem intímnej písať vieme?
Preto sa mi všetko hnusí,
vykonám to, čo sa musí:
Najprv ich a potom seba.
Hľadí na mňa Luna bledá,
len lká nad mojím osudom
a mi hrozí strašným súdom.
A ja sa desím nad ich bludom,
vzal bych život všetkým ľuďom.
’kolo mňa sú mŕtve mravy,
každý múdry to dnes vraví.
My však nič tu nezmôžeme,
hlupáci sú vo väčšine.
Luna s’ desí nad tou špatou,
hrozí hrôzou hrôzostrašnou.
Zničil by ich keby mohol,
spravil by som z nich len popol.
Potom aj na svoju hlavu
siahol by som bez rozvahu.
Janko Róm
Stará Pazova
*
Neznášam…
Neznášam tvoj dotyk,
ten pocit viny na mojom tele.
Neznášam obrazy, ktoré sú jasné
ako ten najnežnejší pocit:
tvoje bozky teplé,
tvoje ruky nežné,
tvoje srdce ohradené strachom.
Neznášam, že nie som tá,
s ktorou hviezdy budeš pozerať.
Neznášam, že nie som tá,
ktorej ruky budeš hladiť,
bozkami pery sladiť.
Neznášam, že som tá,
ktorá všetko o tebe bude vedieť,
ktorej tajomstvá prezradíš všetky.
Neznášam deň,
vtedy cítim ťa v každom kvete,
si žiarivé slnce, ktoré ma hreje.
Neznášam noc,
do mojich snov vždy prichádzaš,
si len v mojich mámivých predstavách.
Saňa Strakúšeková
Kovačica
*
Tam…
Lúč svetla
ničí mi lásku,
duša mi hrala
melódiu ťažkú.
Plakala som tíško,
k samote sa túlila,
odišiel si rýchlo,
na tŕnie som sa zranila.
Teraz spím,
navždy o tebe snívam.
Prosím hviezdy,
aby ma do neznáma odviedli.
Tam, kde sny budú ochrana.
Tam, kde dúha nebude len predstava.
Tam, kde láska nebude námaha.
Tam, kde každá duša bude milovaná.
Svetlana Gašková
Kysáč
*
Ruža
Sedí v tŕní a neplače, že prší
Je najkrajšia, aj keď sa suší
Pred tebou vždy bôľ prečuší
Je pekná a videla veľa duší
Tŕnistá, červená, žltá i ružová
Symbol lásky, smrti i života
Nosím ju na krku ako pripomienku
že život žiť ako ruža
je ušľachtilosť
Rara avis a
navždy zostane
tá najkrajšia
Ruža.
Ivana Vozárová
Kysáč
*
Najkrajší deň
V ten večer,
keď som ťa videla,
bola som taká šťastná,
ako nikdy dovtedy.
„Sny sa spĺňajú!“
to hovoria niektorí.
Po prvýkrát v živote
zdá sa, že v to verím.
Obávala som sa
teba milovať,
ale keď som ťa videla,
ten strach som stratila.
Tvoj úsmev
mi nohy podlomil,
ani opísať nemožno
ten zvláštny pocit.
Prekvapil ma
tvoj pohľad nežný, milý
a tvoje oči ma
nejako presvedčili,
že všetko bude dobre,
čokoľvek sa stane.
Potom som sa dotkla
tvojej dlane.
Pamätám sa,
celý večer si sa usmieval
a moje srdce bilo
silne a rýchlo.
Tak veľmi ťa milujem,
keby si len mohol vedieť,
keď som v tvojej blízkosti
cítim, že môžem letieť.
Čo iné povedať?
Zamilovala som sa,
a ten deň,
o ktorom píšem,
bol najkrajším dňom
môjho života.
Deň, o ktorom som
dovtedy iba snívala.
Tatiana Krížová
Selenča
*
Mojej starej mamke
Najmilšia moja,
nech sa tieto moje slová
dostanú do srdca tvojho
a nech tvojej duši prinesú pocit krásy.
Moja stará mamka,
ďakujem ti za úsmevy tvoje a dni,
ktoré si strávila so mnou.
Moje unavené a pusté sny
si svojimi očami a slovami
vždy hojila a umývala.
Vždy kradneš smútok môj
a zmeníš ho v nekonečnú,
modrú morskú hĺbku,
plnú radosti a vzrušenia.
Najmilšia moja,
ďakujem ti za privítania tvoje,
jemnými, starými rukami.
Ďakujem ti za objatia tvoje,
v ktorých by aj mŕtve vtáky
rozšírili krídla
a vniesli sa do výšok.
Moja stará mamka,
chvíle strávené s tebou sú
pre mňa vždy krátke.
Ty si moja víla, idyla mojich myslí,
v nich večne plávaš ako loďka,
ktorá nikdy nestroskoce.
Najdrahšia, najmilšia, najväčšia,
najsilnejšia, najlepšia…
Nech žiješ pre mňa,
navždy.
Jelena Kuzmićová
Belehrad