Analýzometer
Vieš, nevieš, čítaš ma, kto som.
Nepoviem, nepočuješ, čo chcem povedať.
Nerozumieš, lebo nedovolíš
Myslíš, nemyslíš, úbohé mienky.
Pre mňa robíš hanbu, analýza.
Nepoznáš, lebo vieš len seba.
Nevidíš, lebo dlho snívaš.
Stop!
… poviem ti pravdu: Nechaj už tak!
… len ešte niečo, čo poviem sucho:
PRAVDA je jednoduchá…
Adora Naiad
Kysáč
*
Nevoľné láskanie hviezdneho svetla
Mám 89 rokov
Moju tvár vymodelovali roky
na pejzáž s mnohými
briežkami, dolinkami i cestičkami
vo farbe chleba
a vymodelovali aj dušu,
starú,
starosťami zaťaženú,
otázkami dotrýznenú,
a skúsenosťou temer zmordovanú.
Tieto ruky váhy železa a farby droždia
kolísali bábätká, ktoré vyrástli v ľudí,
ktorí dozreli, zostarli a mnohí z nich
sa už volajú dušami onoho sveta.
Dnes umieram v posteli
s telom farby a mäkkosti droždia
z ktorého už nikdy chlieb nebude
Tohto jarného rána
keď sa starý život pomíňa
a mladý praská
zo semena plného túžby
Panika trúsi myšlienky
do mojej hlavy farby holubieho peria:
Ešte som nikdy nevidela nevinnú noc
keď by hviezdy s pýchou,
a nie z povinnosti
na nebi jasali.
Myslím si, že ich jemné duše
museli zavierať oči nad tmou
ktorú nežným svetlom
nevoľne láskali
a často sa pýtali
prečo vlastne musia pre ľud žiariť?
Prečo špinu osvecovať?
Najcitlivejšie hviezdy
nevydržali dívať sa na svet
a odišli hľadať iné nebesá
Ich prenádherné, smutné duše
sa vytratili v drobnom hviezdnom prachu
ticho lkajúc za sestričkami, ktoré nechali.
Predstavujem si,
že miesto, na ktoré sa teraz dívajú,
vonia striedkou chleba,
že sú tam čisté, priesvitné jazerá s farebnými lotosmi
zelenou, silnou, zdravou trávou obrúbené
a na lúkach sa tam pretekajú biele kone.
A niet tam ľudu.
Ani mňa.
Jarmila Hricová
Stará Pazová
*
Blues pre moje oči
hudbu tichú počul som vtedy
keď si pozrela na mňa a zmárnila moje biedy
tichý blues v tvojich očiach vyhrával
a v mojom srdci tichý hlások rozprával
v mojich ušiach iba tichosť zvonila
kto by povedal, že tichosť zvuky spomína?
šepla si mi potom „milujem ťa“, tíško,
objímala ma silne, čoraz väčšmi, blízko
áno, s hudbou som tento príbeh porovnal
lebo ju ľúbim, a neustále by som ju počúval
ale jestvuje láska ešte jedna väčšia
je to tá, čo ma miluje aj keď nikto nedbá
trpí moje chyby, aj keď je to bieda
objíma ma stále, nikomu ma nedá
jej oči sú ako tóny krásne
s ňou keď som spolu, všetko vidím jasne
touto básňou snažil som sa spojiť
hudbu a moju milú, život mi budú krojiť
tichý blues budú mi hrať
a v mojom srdci šepkať, rozprávať.
Vlastimír Povolný
Padina
*
Známa rozprávka
Zase tá rovnaká rozprávka,
zase ten starý cieľ,
zase mi je všetko čierne,
opäť volám ľudí bez mien.
Opäť milujem,
zároveň nenávidím,
opäť chcem ťa a nechcem,
robím správne a mýlim sa.
Opäť sa mi srdce trhá,
zároveň ho vidím, ono lieta,
opäť sa mi chce plakať,
zároveň sa mi usmieva.
Opäť neviem kto som,
opäť neviem, čo sa so mnou stáva.
Opäť som šťastná a smutná,
táto rozprávka mi príliš známa.
Zase pocítiť jeho nežný dotyk,
zase vidieť ten úsmev,
zase dostať teplý bozk
a zároveň mať srdce chmúrne.
Tatiana Krížová
Selenča
*
Rozlúčka
To nie je možné
– rozlúčka už bola?
Spolu sme strávili pekných osem rokov
ako dlhých osem krokov.
Možno je toto iba len sen, z ktorého sa prebudíme.
Ako jeden dlhý krásny let.
Možno sme ešte na začiatku, na začiatku cesty,
ktorá nás vedie do života.
Vedeli sme, že príde rozlúčka, že sa to tak stane,
že príde chladný vietor, ako na začiatku bol horúci.
Vietor, ktorý ľahké perie nosí a rozhodí ho kade-tade,
tak raz aj nás porozhadzuje všade.
Keď sme sa zoznamovali, nevedeli sme, kto sme, čo sme.
Boli sme slabí, v očiach boli aj slzy, aj malý strach.
Boli sme tím spoločný, tím, v ktorom bol smiech,
bola radosť a niekedy aj slzy.
Ale náš tím bol silný a odvážny.
Teraz dostávame do rúk kľúč života,
každý svoj vlastný kľúč.
Alen Alexy
Selenča