Pomník Puškinovi v parku Stefan cel Mare
Rozhodla som sa cez leto odísť niekde na stáž a využila som to, čo ponúka študentská organizácia AIESEC. Po vyplnení všetkých formulárov, absolvovaní jazykovej skúšky, začala som hľadať tú najlepšiu stáž pre mňa. Po prečítaní rôznych ponúk rozhodla som sa, že pôjdem do Moldavska. Predpokladám, že vás zaujíma, prečo som si zvolila túto neznámu krajinu. Odpoveď je jednoduchá: ponúkali najzaujímavejší program, taktiež som sa chcela zoznámiť s kultúrou krajiny, ktorá, ako aj Srbsko, nie je v Európskej únii, a zdalo sa mi, že to pre mňa bude jedinečná a fantastická skúsenosť.
Mala som pravdu. Cestovala som do Moldavska asi 24 hodín. Z Belehradu do Temešváru minibusom, odtiaľ vlakom do mesta Jasy (severovýchodné Rumunsko), a potom autobusom do Kišiňova, hlavného mesta Moldavska. Nebola to najlepšia cesta v mojom živote, ale každopádne o skúsenosť viac. Na stanici ma privítali členovia organizácie AIESEC, aby ma zobrali na internát, v ktorom sme mali bývať týždeň. A potom sa to stalo. Šok! Internát nebol ten najlepší, toalety boli ako zo stredoveku a sprchu zamkli (!) cez leto. Jediný spôsob „sprchovania sa“ bola fľaška, do ktorej sme natočili vodu, a potom sme sa polievali alebo oblievali. Vôbec som to nečakala, ale už na druhý deň mi to bola celkom normálna vec. Po „sprche“ nasledovala obchádzka mesta. Zoznámila som sa s malou skupinou ostatných stážistov, ktorí prišli skôr ako ja. Hneď som vedela, že mi títo ľudia spríjemnia celú stáž a že na konci určite budem mať nových kamarátov z celého sveta.
Mladí stážisti z rôznych častí sveta spolu v Moldavsku
Kišiňov je pekné mesto. Pripadalo mi však ako aj iné hlavné mestá v Európe. Veľa barov, McDonald’s, reštaurácie… Už som si myslela, že ma nič neprekvapí. Mýlila som sa. Obrovský krásny park s fontánou v strede ma očaril. V parku sa nachádzal vymedzený priestor pre sochy známych rumunských a moldavských spisovateľov. Pre mňa to bola časť ako z rozprávky. Páčilo to mi aj to, že ste si mohli prenajať bicykel na hodinku a voziť sa po parku. Samozrejme, to sme aj urobili. Vymysleli sme aj rôzne hry, pretekali sa a zabávali v nádhere parku a krásnom návrate do detských čias… A to v Moldavsku. 🙂
Na druhý deň nasledovala obchádzka botanických záhrad. Park ma nechal bez slova, ale záhrady ma nechali aj bez dychu. Najmä jedna z nich, ktorá vyzerala ako fantastický priestor na nakrúcanie romantického filmu. Predstavte si rôzne druhy kvetov vo všetkých farbách a tvaroch všade vôkol vás. Dokonale zelená tráva (ako nakreslená), stromy, vtáky, slnko – všetko ako z rozprávky, filmu alebo z ešte nenapísanej básne. Nechcela som si ani sadnúť, aby som to všetko nepokazila a nezobudila sa zo sna. Táto záhrada býva aj miestom prvých svadobných fotografií. Koľko kvetov – toľko manželských párov. Alica v krajine zázrakov určite nebola až natoľko prekvapená ako ja a videla som tam hádam aj viac čarokrásnych vecí než ona. Deň sme strávili ležiac na tráve, hrajúc frisbee, zároveň sme sa rozprávali a zoznamovali sa.
Kišiňov - časť stredu mesta
Salsa party. Nerada chodím na disko, nerada tancujem a vždy mám strach, že ak sa opovážim tancovať, budem vyzerať ako debil. Avšak moji noví kamaráti nechceli ani počuť slovko „nie“, takže som musela ísť. Naučili sme sa základné kroky a dohodli, že ich vyskúšame na tanečnom parkete. Avšak keď sme prišli do baru a zazreli ostatných návštevníkov tancovať, utiahli sme sa a posadali sme si ako teľce. Ale keď sa parket uvoľnil, využili sme príležitosť a rozhodli sa, že sa ideme zabaviť alebo hanbiť. Na hanbu sme zabudli a tancovali ako prvýkrát v živote. Opakovali sme kroky, ktoré sme vedeli, zabávali sme sa, smiali, jednoducho hoveli sme si. Salsa party rules! 🙂
A ďalšia. Karaoke party. To už bola iná vec. Nemuseli sme tancovať, ale spievať. Ja som radšej spievala v sebe – až natoľko odvážnou nie som. Počúvala som iných ako spievajú, tancovala som a bola som rada, že som tam s novými ľuďmi, ktorí už mali svoje miesto v mojom srdci.
Po týždni v Kišiňove sme mali ísť do dedín a zoznámiť sa so životom obyčajných ľudí. O tom sa však dozviete v nasledujúcej časti…
Teodora ILIĆOVÁ
Fotografie: Ing. Lenka Kopecká