Orheiul Vechi
Bola som presvedčená, že ma už nič neprekvapí… Keď sme však dorazili do dedinky, v ktorej sme mali bývať nasledujúce dva týždne, uvedomila som si, ako strašne som sa mýlila. Neexistujú slová, ktorými by som vám mohla opísať to, čo som videla, ako aj miesto, na ktorom som sa ocitla. Bola to malá dedinka pod názvom Butučeni, neviem presne, koľko obyvateľov má, lebo som ich poriadne ani nevidela, ani nestretla. Obchody síce tam boli, myslím si, že iba tri, ale málo čo sa tam dalo kúpiť. Mali iba také základné potraviny a veci, ako sú toaletný papier, mydlo, a ak bol dobrý deň, tak aj mlieko, aj vajcia. Keďže nás ešte pred odchodom do dedín rozdelili do skupín, a každá skupina mala ísť do inej dediny, v tej našej sme boli siedmi. Ubytovali nás do dvoch chalúp, v ktorých sme mali elektrinu a postele. Vécko bolo, samozrejme, vonku a sprcha, čiže kúpeľňa s vaňou (teplú vodu, prirodzene, nemali) bola v dome, v ktorom bývala majiteľka. Takže sme museli ísť okolo, preskakovať zvieratá, aby sme sa ta dostali. V noci sa to vôbec nedalo, lebo dedina nemá osvetlenie, okolo 20. hodiny už bola tma, takže sme na sprchu mohli zabudnúť.
Naša skupina s domácou v dedinke Butučeni
V blízkosti našej dediny bol hotel, ktorý chvalabohu mal wi-fi, takže sme aký-taký internet mali. Museli sme síce kráčať asi 10 minút, aby sme sa tam dostali, ale čo už, boli sme vďační za to, čo máme. Aspoň niečo. Nemali sme tam čo robiť, iba sa prechádzať a skúmať okolie. Postupne sme zistili, že naša dedinka patrí do historicko-archeologického strediska pod názvom Orheiul Vechi. Ako sme sa potom dozvedeli, do tohto strediska patria ešte dve dediny, rôzne múzeá a jaskyne. Trvalo nám dva dni, kým sme všetko nevideli. Príroda bola fakt krásna, výhľad z brehu, na ktorom sme bývali, bol výnimočný, ale keď sa na to pozeráte každý deň, to všetko stratí svoje čaro. Avšak „zaujímavosťou“ bolo to, že som sa každý deň stretávala s novými zvieratami. Raz keď som išla na záchod, išla so mnou aj jašterica. Stála tam, pozerala sa na mňa a nemienila odísť. Tak som ju nechala nech dokončí, a potom som mohla nastúpiť ja. Sranda, nie?
Mali sme aj „domáce úlohy“, čiže mali sme sa s čím aj zaoberať. Museli sme nakresliť mapu našej dediny, alebo ju nejako vypracovať – mohli sme použiť hocičo. Nemusela to byť tradičná mapa nakreslená na papieri, takže sme sa rozhodli, že budeme kreatívni a tú mapu urobíme inak. Použili sme lístie, hrozno a kamene, ktoré sme mali v našom malom dvore. Bolo to super. Zbierali sme materiál, pritom sme spievali, smiali sa, a jednoducho sa zabávali. Naša mapa bola (samozrejme, podľa mojej mienky) najlepšia. Druhou úlohou bolo opísať typickú moldavskú rodinu. Keďže sme bývali iba so starou ženou, ktorá po anglicky nevedela, poňali sme túto úlohu trochu inak. Urobili sme rozhovor so starým pánom, ktorý už mal trochu vína v sebe (tuším aj páleného) a podľa jeho slov napísali článok. Neviem, či sme úlohu splnili tak ako bolo treba, ale aspoň sme z toho mali pôžitok, lebo ten pán bol fakt ochotný. Bol to celkom interesantný, ale aj nezvyčajný rozhovor. Treťou úlohou bolo napísať projekt. Vlastne pomenovať všetky problémy tejto dediny, a potom sa pokúsiť ich vyriešiť. Nevedeli sme, čo si máme vybrať. Problémov bolo dosť: nedostatok teplej vody, smetiska, osvetlenia, kanalizácie… Trvalo nám to trochu dlhšie, ale nakoniec sme aj to zvládli.
Naša mapa
Keď čítate aj medzi riadkami, viete, že to celé nebolo také zlé. Naša malá skupinka bola celkom veselá. Zabávali sme sa tak, ako sme vedeli. Vymýšľali sme si rôzne hry, rozprávali sme sa, pozerali sme filmy a stali sme sa kamarátmi. Kávičkovali sme a čajíkovali a na nudu a reálny svet, ktorý aj ďalej fungoval niekde bez nás, sme zabudli. Mali sme náš vlastný a bolo nám celkom dobré v ňom.
Dva týždne ubehli a mali sme z tejto dedinky odísť. Našou nasledujúcou zastávkou bol Gustar festival. Je to hudobný festival, ktorý sa konal neďaleko našej dediny. Uskutočňuje sa raz do roka a trvá dva dni. Tie dva dni sme strávili v kempe. Bol to prvý raz, že som mala noc stráviť v kempe a bála som sa. Ale dopadlo to celkom super. Cez deň sme boli na festivale, počúvali hudbu, tancovali a večer sme sedeli pri ohni, rozprávali sa a užívali. Bola to nezabudnuteľná skúsenosť pre mňa. Mala som okolo seba asi 40 ľudí z rôznych krajín, pomaly som sa zoznamovala s ich kultúrami a obyčajami, ako aj tajnými miestami ich duše. Predstavte si tiež, že ste v neznámej krajine, na nejakom festivale moldavskej hudby, a zrazu speváčka začne spievať Severinu. Hudobníci potom pokračujú s najznámejšími skladbami Gorana Bregovića Kalašnjikov, Mesečina… Nevedela som, čo mám robiť od radosti. Keby som tie pesničky počula doma, nereagovala by som, ale v Moldavsku to bola iná vec. Skákala som, tancovala ako nikdy predtým, všetci sa čudne na mňa pozerali, ale mne to bolo jedno. Bol to fantastický zážitok. Postupne všetci okolo mňa začali tancovať a tešiť sa spolu so mnou. Nakoniec som zostala bez slova, ako aj bez dychu. Určite nikdy na to nezabudnem.
Po festivale sme sa vrátili do Kišiňova. Bývali sme vo veľkom dome a naďalej sa zabávali, skúmali mesto, ako aj bary. O pár dní ľudia už začali odchádzať domov. Mala som pocit prázdnoty, keď niekto odišiel. Zvykla som si na nich, s nimi som prežila aj zažila to, čo nie som nikdy predtým. Neľutujem, že som si vybrala Moldavsko. Mala som možnosť zoznámiť sa s mnohými ľuďmi, s ich kultúrami a po návrate domov som sa cítila o niečo bohatšia – vďaka nim a všetkému, čo som tam prežila. Myslím si, že je to jedinečná životná skúsenosť a určite odporúčam každému, kto má záujem a možnosť cestovať, aby si to využil, lebo sa vráti skúsenejší a duchovne bohatší. Veď ani pohľadnice nebudú chýbať… 🙂
Teodora ILIĆOVÁ
Fotografie: Trine Uusen