I keď sa dni stávajú stále dlhšie, sivá, tmavá zima ešte stále pretrváva. Prevažne depresívna atmosféra je aj vtedy, keď ide o nové filmy, lebo do kín, vlastne na streamovacie služby sa dostávajú hlavne filmy, ktoré si nárokujú na nejaké filmové ceny. Tie tradične bývajú trochu temnejšie a aj medzi novými filmami, ktoré by mali byť trochu viac komediálne, a na odľahčenie sa nájde viacero filmov, ktorých základom je v podstate pochmúrna téma. Film The French Dispatch tiež nie je úplne veselý, keď ide o príbeh, a dokonca ani nie je tak vizuálne veselý ako niektoré iné filmy režiséra Wesa Andersona, ale podobne ako sa na prechode zimy a jari striedajú naše nálady, tak aj tento film má niečo temné a niečo veselé, niečo čiernobiele a niečo farebné.
Dej filmu
Film sleduje fiktívne vydavateľstvo Liberty, Kansas Evening Sun, presnejšie jeho zahraničných korešpondentov z Francúzska, alebo ešte presnejšie tri správy, ktoré novinári z tohto oddelenia napísali. Príbeh sa začína úvodníkom, ktorý diváka zoznámi s francúzskym mestečkom, v ktorom vydavateľstvo sídli – Ennui-sur-Blasé a pokračuje prvou reportážou zo sveta umenia. Tou je biografický príbeh šialeného maliara Mosesa Rosenthalera (Benicio del Toro), ktorý strávil roky vo väzení, kde sa preslávil obrazmi inšpirovanými jednou z jeho dozorkýň. Vo väzení sa spoznal s obchodníkom s umením (Adrian Bordy), ktorý síce tiež takmer prišiel o nervy, keď sa musel s Mosesom jednať, ale ktorému sa aj podarilo presláviť sa a veľmi dobre zarobiť predajom Mosesových obrazov. Druhá reportáž je viac politická a týka sa vzbury študentov, ktorá síce začala z maličkostí, ale postupne prerástla v písanie manifestov, a ako to u Francúzov býva – stavanie barikád a niekoľko úmrtí. Posledný príbeh, ktorý síce začína ako kulinárske okienko, je najviac akčný a vedľa opisu jedál zahrňuje únos syna policajného komisára, prestrelku, ako aj automobilovú honičku. A vzhľadom na to, že každý z príbehov je vlastne tragický, toto špeciálne novinové vydanie je ukončené nekrológom.
Napriek poslednej vete krátkeho opisu deja filmu The French Dispatch sa žánrovo opisuje ako komédia, čo asi neprekvapí tých, čo poznajú ostatné filmy režiséra Wesa Andersona. Pre tých, čo ho nepoznajú, niektoré veci si treba ujasniť ešte predtým, ako sa človek rozhodne tento film pozerať – je to typický film Wesa Andersona. To v prvom rade znamená, že film je extrémne štylizovaný a svojrázny. Jeho typ štylizácie je poznať od výberu hercov po vizuál, ale všetko začína už pri písaní príbehu. Scenár k filmom si pán Anderson väčšinou píše sám a prevažne medzi jeho obľúbené témy patria príbehy o dospievaní alebo o jednotlivcoch či skupinách ľudí, ktorí úplne nesplývajú s davom. Podobne je tomu aj v tomto filme, kde sú všetky postavy veľmi jedinečné a majú silné charakteristické rysy. Scenár je plný relatívne suchého humoru a aj keď si film zakladá viac na vtipoch, ktoré plynú z vizuálneho podania, sú tu veľmi dynamické a často vtipné dialógy. I keď film zjednocuje nejako tri príbehy, ktoré sú vo filme, všetky tri možno aj považovať za na sebe nezávislé krátke filmy, čo nie všetkým divákom bude sedieť a môže trošku narušovať celkový dojem, ktorý film zanecháva. Ďalším typickým rysom filmov Wesa Andersona je prítomnosť rozprávača. V tomto prípade v každom krátkom príbehu máme iného rozprávača – autora fiktívneho novinového príspevku. Síce text, ktorý hovorí rozprávač, je veľmi kvetnatý a literárne zaujímavý, môže pôsobiť dojmom, akoby sme naozaj čítali úvodník k časopisu, nie je to niečo, čo je typické pre filmy, a hlavne hádže na diváka príliš veľa informácií, ktoré ho môžu hneď v prvých minútach prinútiť, aby film vypol.
Podstatná vec filmov Wesa Andersona a prečo vlastne väčšina divákov chodí na jeho filmy, je jeho prístup k vizuálnemu spracovaniu. Pán Anderson sa vyhýba veľkým špeciálnym efektom tvoreným na počítači a naopak využíva niektoré veľmi staré filmárske techniky. Medzi jeho obľúbené prvky patrí vytváranie rôznych miniatúr, prechádzanie kamerou stenami dekorácie, využívanie animácie a rôzne iné zaujímavé vtipy, ktoré plynú z týchto postupov. Ďalšou vizuálnou charakteristikou jeho filmov je farebná paleta dekorácií. Rád využíva základné farby, ako sú červená, žltá či zelená, a všeobecne jeho filmy majú veľmi výrazné a kontrastujúce farby. Okrem toho má celkom charakteristický spôsob, ako komponuje svoje zábery, takže na prvý pohľad vidno, kto je režisérom, bez toho, aby sme sa pozreli do titulkov. Všetko toto platí aj pre film The French Dispatch, ktorý síce má čierno-biele segmenty, ale napriek tomu sú tu charakteristické kulisy, zábery a pohyby kamery, ako aj strihu, ktoré okrem režiséra majú na svedomí jeho stáli spolupracovníci: scénograf Adam Stockhausen, kameraman Robert D. Yeoman a strihač Andrew Weisblum.
Herci
Pri pozeraní filmu, nielen vizuál pôsobí povedome, ale aj výber hercov. Pán Anderson veľmi rád spolupracuje stále s rovnakými hercami a vzhľadom na to, že sú medzi nimi známi herci, držitelia početných filmových cien, ako mená, ktoré určite prilákajú nejakých fanúšikov, nie je čomu sa diviť. V tomto filme sa pravdepodobne s ich počtom prekonal, lebo okrem spomínaných v zozname pred textom tohto článku v aj v niektorých úplne malých vedľajších rolách nájdeme medzi inými i Tildu Swinton, Christopha Waltza, Owena Wilsona či Edwarda Nortona. Pravdaže, tak ako si to tento film vyžaduje, ich výkony sú do značnej miere štylizované, ale všetci, aj ak sú na plátne/obrazovke iba niekoľko minút, zanechávajú na divákoch dobré dojmy.
Keď ide o finančný úspech filmu, v kinách zarobil takmer dvojnásobok svojho rozpočtu, čím nie je veľmi ziskový, ale aspoň pokryl svoje náklady. V dnešnom čase od podobného filmu, ktorý je viac zameraný na určitú skupinu divákov než na široké masy, oveľa viac by sme ani nemohli očakávať. Svoje obecenstvo si film našiel a tí mu väčšinou dávajú aj dobré hodnotenia, podobne ako aj filmoví kritici, medzi ktorými, zdá sa, že je konsenzus, že The French Dispatch nie je ani zlý, ani výborný film. Je to proste film Wesa Andersona, niečo podobné, čo sme videli v jeho predchádzajúcich 5 – 10 filmoch.
Stanislava Sládečeková