U nás doma
Hmmmmmm… Sedím v učebni, a pozerám sa na iných, ako usilovne a hrdo píšu. Odrazu mi preletí myšlienka o udalosti, na ktorú nezabudnem.
Pod našou strechou je zábava 24 hodín denne. Takto bolo i v ten deň. Ráno som sa zobudila a na prahu dverí – čo vidím? Bábätko. Rozmýšľam o tom, čie by mohlo byť, a odrazu som uvidela modrý list. Nebola by som Monika, keby som ho neprečítala. Ten list bol v praslovančine. Kým som ho rozlúštila, trvalo to jednu minútu. Tam bolo napísané: „Toto dieťa bude odteraz vaše, musíte sa starať oň a keď bude mať 10 rokov, dajte ho do sirotinca a ono bude ďalej žiť šťastne.” Pomyslela som si, že je toto všetko výmysel, ale bola to pravda. No tak som sa schystala a šla do školy. V škole nebolo nikoho, iba učiteľka zo srbčiny sedela v učebni a kričala na mňa, nech sa poponáhľam na hodinu. To bola denná mora. Keď som prišla domov, bolo mi tak teplo, že som sa stopila. Do cesty mi vbehla moja mačka, veľká 2 noci a široká 2 litre. Šla som sa napiť vodu, a ona sa stuhla. No nič, išla som vidieť dieťa, a ono nikde. Začala som ho hľadať, a tu vyskočí krásny mládenec, akoby bol vyľakaný. Hneď som sa zaľúbila doň, ale aj on do mňa. Tak sme sa milovali… Naraz som sa zobudila. Pozerám, všade tma a nikde nikoho. Uvedomila som si, že to bol len sen. No našťastie, že to bol len sen.
Monika Melegová, ZŠ Jána Čajaka v B. Petrovci
Obdivujem moju krajinu
Šiel som poľom, akože len tak, pozeral som sa na šíre pole. Hrdlo mi uschlo, tak som pozrel na fľašku s vodou a opatrne som si z nej ukradol tri glgy. Pozrel som na nebesá a vzdychol, na západnej strane oblohy lietal nádherný oblak v podobe orla. Šiel som sa pozrieť ďalej a uvidel som zajačicu ako napája svoje mladé. Utrel som si pot z čela, a pokračoval som. Bolo leto, čas žatvy, v celej Vojvodine zrelé klasy žita čakali na kosenie. Na ďalekej lúke vetríky fúkali, zajačiky bežali, srny skákali a orly leteli. A ja som sa tak sám túlal po poli a zazrel som srnca. Vyšiel z kukurice a šiel sa napiť na Kurtavú baru. Pomaly som sa zohol a potichu som sa prikrádal k nemu. Prišiel som z druhej strany mláky a pomaly ako aj on ochutnal som vodu. Bola otrasná, ale mne to neprekážalo. V ten deň som sa cítil ako člen prírody a niečoho iného, čo má dôvod žiť na tejto nádhernej planéte a v tejto nádhernej krajine.
Stanislav Cerovský, ZŠ Jána Čajaka v B. Petrovci
Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú
Príhoda, ktorú tu opíšem, sa odohrala v mojom detstve, kým som ešte nezačala chodiť do škôlky. Ako i všetky iné deti, aj ja som sa rada hrávala na ulici. V susedstve žilo dievča o čosi staršie ako ja. Vždy, keď som mala nejakú hračku, chcela sa so mnou hrať, a ja som z toho mala radosť, lebo som nebola sama. Rozprávala mi, že som práve ja jej kamarátka, a že ma má rada. Požičiavala si všetky moje hračky, bicykel, kolobežku a kúpala sa v mojom bazéne. Ak sa nejaká hračka pokazila jej vinou, a to sa stávalo často, vždy sa odvolala na to, že si verné kamarátky prepáčia a odpustia. Ak som jej niekedy niečo nechcela požičať, lebo mi to mama nedovolila, hneď ju začala ohovárať a hrozila, že sa prestane so mnou kamarátiť. Len čo som jej urobila po vôli, už aj mi lichotila, že je ona moja najlepšia kamarátka. Rodičia mi dohovárali, ale ja som neposlúchla. Toto trvalo asi dva roky. Raz sa k nej prišli hrať iné dievčatá. Naháňali sa po ulici a keď som ich počula, vybehla som k nim. Povedala mi, nech sa poberiem domov, lebo ona má teraz iné kamarátky. Rozplakala som sa a pochopila, že mi taká tzv. „priateľka“ netreba. Nenadarmo sa hovorí: „Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú.“ Odvtedy ju často stretávam a zistila som, že sa ani trochu nezmenila.
Vladimíra Sabová, ZŠ Jána Čajaka v B. Petrovci
Stará mama a ja
Svetlo môjho života, farba môjho sveta, úsmev mojej tváre… Asi takto by som opísala starú mamu. Mám ju veľmi rada a vážim si každú chvíľu, keď som s ňou. Je to ohromná žena. Vždy, keď potrebujem nejakú pomoc, keď potrebujem potešiť sa, ona stojí pri mne a pomôže mi. No aj pri písaní tejto práce mi pomohla. Učiteľka nám v škole zadala napísať slohovú prácu na tému Stará mama a ja. Keď som prišla zo školy, hneď som sa dala do písania, ale dlho mi to nešlo. Potom som sa pozrela na názov práce, a spomenula som si, čo všetko som so starou mamou zažila. Hneď sa mi vynorili mnohé veci, ale bolo ich toľko, že by som musela celé desaťročie písať, aby som ich spomenula všetky. Jednoducho som jej zavolala, a opýtala sa jej, kedy jej so mnou bolo najlepšie? Bol to dlhý telefonát! V tom rozhovore mi porozprávala takmer celé moje detstvo a nakoniec mi povedala: „Vždy mi s tebou bolo dobre, nieto dňa, kedy som sa na teba hnevala alebo sa s tebou nudila!“ Po tejto vete sa mi oči naplnili slzami, zostala som bez slova, boli to najkrajšie slová, aké mi kto kedy povedal! Kvôli tomuto je starká úžasná. Aj keď jej poriadne leziem na nervy, nikdy mi to nepovie, vždy to poprie a nejakou príhodou z detstva ma rozveselí. Bolo to asi pred dvomi rokmi, keď mi rozprávala o tom, ako sa kedysi chodili kúpať na jamy, a dnes, v súčasnosti, už jestvujú aj bazény s bublinami a zafarbením. A mala pravdu! Ešte pridala: „Ibaže vtedy bolo viacej mieru, priateľstva a menej hádok ako dnes!“
No čo myslíte? Nie je úžasná? No museli by ste sa s ňou osobne zoznámiť, aby ste zistili, aká je jej skutočná dobrota.
Kristína Turčanová, ZŠ Jána Čajaka v B. Petrovci
Keby tak vankúše začali rozprávať…
Sedím sama v kútiku svojej izby. Na mojej posteli čakajú na mňa jemné plyšové vankúšiky. Sú veci, o ktoré sa iba s nimi viem podeliť. Sú to tajomstvá ukryté v mojom srdci. Tichučko si šepkám jedno meno. Myšlienky sa mi znovu a znovu vracajú na školskú chodbu, na veľkú prestávku. Pred sebou vidím jeden pohľad, ktorý, zdá sa mi, čakal na mňa. Ja som tiež čakala niečí pohľad… Srdce mi bilo čoraz silnejšie a bola som taká šťastná, že sa mi celý svet zdal byť nádherný. Ako málo stačí, aby človek bol šťastný. Stačí iba pekné slovo, jeden teplý pohľad z hĺbky duše a – srdcia zahrajú… A vedia o tom iba moje teplé, jemné vankúšiky. Počúvajú moje srdce, čítajú moje sny. Sny o dievčenských tajomstvách, o prvej láske. Sú to tajomstvá, ktoré si opatrne chránim v srdci a málokto o nich vie. Preto sú moje vankúšiky moji najvernejší priatelia, ktorí nikdy neprezrádzajú to, čo počujú, čo cítia. A vtedy, keď na ne padne i daktorá slza, o tom nepovedia, neprezrádzajú, mlčia. Keby tie vankúšiky prevraveli, moje dievčenské tajomstvá by už neboli také vzácne a moje srdce by nemalo taký tlkot. Ale ony všetko skryjú, preto sa s radosťou na ne pozerám a čakám na ich jemný dotyk.
Alexandra Hediová, ZŠ maršala Tita v Padine
Moja budúcnosť v predstavách
Autíčka a bábiky sú už dávno v skrini, sme starší, rastieme – budúcnosť nám klope na dvere. Sú to dvere na prahu mladosti, pred nami cesta dlhá, plná rozhodnutí. Cítim, ako sa blíži koniec ôsmej triedy… Som výbornou žiačkou a chcela by som dobre urobiť i prijímacie skúšky. V živote je mnoho zamestnaní, no predsa ešte stále uvažujem o tom. Páčia sa mi turistika a archeológia, ale láka ma i angličtina. Chcela by som skončiť strednú školu, a potom sa zapísať na fakultu, ktorá súvisí s anglickým jazykom. Možno budem pracovať ako profesorka alebo sa zamestnám v nejakom podniku. Po skončení fakulty by som najradšej jeden rok venovala len sebe. Chcela by som cestovať do rôznych štátov, kochať sa v krásnych historických mestách, spoznať rôzne kultúry, a vidieť niečo, po čom od malička túžim – oceán. Ak by sa mi podarilo, chcela by som sa zamestnať v zahraničí, a tam si založiť rodinu. Snažila by som sa zabezpečiť jej všetko, čo bude potrebovať. Chcem byť dobrá manželka a vynikajúca matka. Mám nádej, že v živote dosiahnem cieľ, po ktorom túžim, a že budem šťastná. Budem sa usilovať, aby som žila pekný život a mala iba pekné spomienky.
Vlasta Chrťanová, ZŠ maršala Tita v Padine