Na križovatke života
Snažíme sa cez hustú hmlu pozrieť do diaľky a zbadať, čo nás tam čaká. Avšak budúcnosť nemožno spoznať dopredu. Každý z nás chce ísť tou pravou cestou, a preto treba načas rozmýšľať o tom, čo ďalej. Sedím v koži ôsmačky, pozerám sa na svojich spolužiakov, a vidím, ako sme sa všetci spolu zmenili. Teraz už rozmýšľame inak ako skôr a inak si predstavujeme budúcnosť. Kým sme boli prváci, budúcnosť pre nás bola fantastická, ale v priebehu rokov sme pochopili, čo nám vlastne prináša budúcnosť. Teraz sme ôsmaci, blíži sa nám záverečná skúška, maturitný večierok, zápis do stredných škôl… Väčšina mojich spolužiakov – aspoň tí, ktorí plánujú ísť na ďalšie školenie – sa chystá do kovačického gymnázia. Asi aj ja budem medzi nimi. Alebo nie? Neviem si ešte rozmyslieť, do akej školy sa chcem zapísať. Chcela by som sa stať profesorkou slovenčiny alebo srbčiny. Tak by som aj po skončení základnej školy mohla znovu prichádzať do tejto školy. Strávila som tu roky detstva a dospievania a mám nádej, že tu budem tráviť aj budúce roky.
Koniec školského roka je už blízko a my žiaci sa snažíme čím viac času tráviť spolu, lebo každá spoločná chvíľa, buď pekná alebo aj menej príjemná, zostane navždy vrezaná do nášho srdca a spomienok.
Anička Garafiátová, ZŠ m. Tita v Padine
Klop-klop… Zaklopala budúcnosť na dvere detstva. Čo to teraz znamená? Stávame sa teraz tými „staršími“, akými sme ako decká chceli byť. Lúčime sa teraz s tým najkrajším čarou života a teraz nám budú z očí tiecť strieborné kvapky plné smutných citov skrze spomienky na detstvo? Áno, je to teraz. Nachádzame sa na križovatke života. Keby sme len tak mohli zastaviť čas alebo ho aj vrátiť! Ale je to, žiaľ, nemožné. Vieme, čo nás čaká: prísnejší život a osamostatňovanie. Len jeden chybný krok nás môže priviesť do priepasti. Som ôsmačka – nie som ešte dospelá, ale už nie som ani decko, som tínedžerkou. Ešte presne neviem, čím chcem byť v budúcnosti. Ale od malička som hovorila, že by som sa chcela stať učiteľkou. Svoje detstvo som prežívala šťastne a s veľkou láskou rodičov a priateľov. Neviem, ako to bude v budúcnosti, ale viem, že pri každom kroku – správnom alebo aj chybnom – budem mať podporu a pochopenie rodičov, rodiny a priateľov. V budúcnosti očakávam zdravie, šťastie a prítomnosť osôb, s ktorými môj život bude lepší. Mám nádej, že sa mi v budúcnosti bude dariť. Viem, že tieto chvíle prejdú, ale spomienky v našich srdciach zostanú navždy.
Aňa Povolná, ZŠ m. Tita v Padine
Fúú-ššš! Vonku fúka vietor, opadúvajú listy, list za listom sa minie ako aj každá minúta a každý deň v našom živote. Sme ôsmaci a sme v úlohe najstarších žiakov. Ako pomaly ubiehajú dni, tak sa aj my blížime ku koncu roka a k záverečným skúškam. Verím, že mi bude ťažko opustiť základnú školu, opustiť lavice, chodby, učiteľov a najmä rozlúčiť sa so spolužiakmi – priateľmi. Krok za krokom kráčame do neznámej budúcnosti, sledujeme cestičku, ktorá čaká na nás, aby sme ju pomaly preskúmali. Tá cesta nás vedie ku križovatke života, na ktorej budeme musieť zastáť a porozmýšľať o tom, na ktorú stranú ísť. Ľudová múdrosť hovorí: „Od kolísky až do hroba, najkrajšia je školská doba.“ Je to pravda, lebo v škole sme strávili osem dlhých rokov, počas ktorých sme mali mnoho pekných zážitkov, bolo veľa smiechu, ale aj plaču a viem, že mi to všetko zostane navždy vrezané v srdci. Tak ako sa lastovičky sťahujú na juh, na ich krídlach pomaly odchádza naše detstvo do minulosti. Život je ako hra s kartami – niekedy tratíme, inokedy vyhráme, ale keď raz vrhneme kocku – niet späť. Na križovatke života nie je ľahko rozhodnúť sa pre tú správnu cestu, lebo nikdy nevieme, ako nás budúcnosť prekvapí.
Katarína Kadancová, ZŠ m. Tita v Padine
Ako keď slnko zájde za krásne oblaky, tak aj nám ubehli tieto roky. Ubehli rýchlo naše hry z detstva a pozri sa, veď je tu nová cesta. Cesta dlhá, plná záväzkov, na ktorú sme sa ako malí pozerali s radosťou. Žili sme v nádeji, že budeme mať nové záľuby, vkročíme do sveta zaujímavostí a staneme sa dospelšími. Teraz vieme, že najšťastnejšími sme boli práve vtedy, keď sme si po prvýkrát do rúk vzali kriedy.
Sme ôsmaci. Blíži sa nám dôležitý krok v živote, ktorý môžeme pomenovať aj križovatka života. Sú tam mnohé cesty, mnohé zákruty a každý z nás si iba jednu zaslúži. Treba si vybrať tú správnu cestu, ktorá nás bude viesť do lepšej budúcnosti, ale ako vedieť, ktorá je správna? Predo mnou sú ešte mnohé cesty a ešte neviem, na ktorú vykročiť. Obávam sa, že vstúpim do chybnej zákruty a všetko sa mi otočí naopak. Dúfam, že v živote budem kráčať dobrou cestou, ktorá bude prinášať dobré výsledky. Ešte stále neviem, ako si mám predstavovať seba v budúcnosti, hoci mám zopár ideí. Dúfam, že všetka moja namáhavá práca sa oplatí a budem spokojná s mojím životom v budúcnosti. Ešte stále stojíme na križovatke života a sa zamýšľame nad tým, na ktorú cestu sa pohnúť. Sme zvedaví na to, čo nás čaká v budúcnosti a myslím si, že to bude namáhavá práca. Práca, ktorú si my sami zvolíme.
Tina Bokorová, ZŠ m. Tita v Padine
Míňajú sa roky, týždne, dni, a čoskoro príde koniec školského roka. Čo a ako ďalej? Otázka za otázkou sa vlečie, ale žiadna odpoveď. Všetci premýšľajú o tom budúcom živote, ktorý je pred nami. Prichádza strach! Skadiaľ sa vzal? Natrápení sme rôznymi myšlienkami, zmätení v nejakom čudnom strachu. Čo sa to s nami deje? Zrazu si uvedomujeme, že tú školu, do ktorej sme neradi chodili a tie lavice, ktoré sme tak často nenávideli, teraz je nám ťažko opustiť. Avšak príde aj ten deň rozlúčky a všetci sa chtiac-nechtiac poberieme svojou cestou. Rozlúčka! Aké hrozné slovo… Život pokračuje, ale keby mal aspoň nejaké smerovky do budúcnosti. Čo je to vlastne budúcnosť? Všetci sa raz budeme musieť rozlúčiť s touto školou a vybrať si cestu do ďalšej časti života. Ale ako? Kto zastaví čas? Je to nemožné. Predsa v tom všetkom strachu, v mori rozbúraných myšlienok sa zjvuje nejaký pocit. Nádej. Nádej na krásnu budúcnosť, v ktorej sa raz znovu stretneme všetci spolu a budeme si jeden druhému rozprávať o nových skúsenostiach. Mojou túžbou je dosiahnuť cieľ, z ktorého budem šťastná v živote. Ale ako si vybrať tú správnu cestu? Pravdaže, nie je to ľahko, ale všetko možno dosiahnuť úsilím a s pomocou iných.
Verím, že vkročím na tú správnu cestu a že sa raz, keď sa všetci spolu znovu stretneme, budeme tomuto všetkému smiať. Život je záhadný, ale krásny.
Sára Samporová, ZŠ m. Tita v Padine