Pekné chvíle pri knihe
Kniha? Kniha je choroba! Choroba, ktorá sa nedá žiadnou terapiou vyliečiť. Stále viac ťa láka ten veľký otáznik v nej: a čo bude ďalej? Nedá ti pokoj, trápi ťa až do nevydržania, kým ju neotvoríš. A potom vchádzame do sveta, v ktorom je všetko možné, v ktorom čas a peniaze nemajú hodnotu. V ktorom sa možné stáva nemožným a nemožné možným. Je to svet plný metafor, personifikácií, zdrobnenín a ešte mnoho, mnoho zázračných básnických ozdôb. Najhoršie je však to, že pomaly zaniká. Moderné skrine s klávesnicou vytláčajú celý ten svet bohatstva a nekonečnej fantázie. Ale nie celkom doslova. Ešte stále tlie malá iskra, ktorej však netreba mnoho, aby celkom zhasla a padla do večného zabudnutia. Preto nesmieme dovoliť, aby sa pekné chvíle pri knihe stali minulosťou. Čítajte knihy a budete bohatší a šťastnejší. Vážte si knihu ako najlepšieho priateľa – odvďačí sa vám krásnymi zážitkami.
Miroslav Poničan, Kysáč, GJK
Jeseň v mojom kraji
Aký je krásny prvý šum jesenného rána, keď vyjdeme von a pocítime vôňu dažďa. Vtáky si spievajú jesenné pesničky, slnko pomaly vykúka spoza oblakov a vzduch je ešte stále vlhký. V lese je rosa, a preto tam nemôžem behať bosá. Keď uzriem zajaca, on odo mňa uteká, i keď mu nechcem nič zlého. Zo stromov pomaly padajú listy, ktoré majú všelijaké farby a tvary – od okrúhlych do hviezdnatých. Niet nič krajšie ako prechádzať sa lesom so svojím milým, počúvať zvuky prírody a cítiť vôňu jesene. Počúvaš, že všeličo sa pohybuje, cítiš vôňu brezy, lipy a iných stromov. Keď nadídeš na potok alebo rieku, s pôžitkom sa pozeráš na bystrú, studenú vodu… Jeseň v mojom kraji je svieža a čistá – jednoducho najkrajšia.
Dajana Rojková, ZŠ J. Popovića v Suseku
Zažila som búrku
Bola som doma sama. Rodičia boli v poli a brat v škole. Bolo slnečno, ale javili sa oblaky a šli smerom zakryť slnko. Pozerala som televíziu a nezbadala som, že v izbe je čoraz väčšia tma. Slnko zmizlo a nebo zostalo tmavosivé. Srdce mi začalo biť prudkejšie. Bála som sa. Z okna som spozorovala, ako sa vonku zrazu ukázal silný blesk a osvietil celé nebo a zem. Ako to už býva, hneď za tým bolo počuť hrmenie. Začala som rozmýšľať o tom, kde sa moji rodičia schovajú pred dažďom. Do očí sa mi tisli slzy a nevedela som, čo robiť. Vonku sa začala opravdivá búrka. S dažďom padali ľadové guľky, ktoré klepotali po krove. Všade sa blýskalo, a tak hrozne hrmelo, že moje psy začali vyľakane škriabať po dverách zvonku. Od strachu nevedeli, kde sa majú schovať. Utúlila som sa na pohovke, hlavu som si schovala do vankúša a dlho som tam mlčala. Zrazu som počula, že niekto volá: „Sandra, Sandra, kde si?“ Bol to mamin hlas. Vybehla som von a videla rodičov, ktorí sa vrátili z poľa celkom zmoknutí, ale predsa veselí a radi, že búrka prešla.
Sandra Petrusová, ZŠ J. Popovića v Suseku
Láska
Láska… Je to naozaj magický pocit. Ľudia hovoria, že ona je vskutku najbližšia k mágii. Hoci je stará, machom neobrastá, netrúchlivie, nehrdzavie. Je večná a nepremeniteľná. Bola na začiatku a bude na konci. Vznikla prvým úderom ľudského srdca a zanikne posledným úderom srdca posledného človeka. Je ostrejšia než meč a silnejšia než smrť. Každý z nás aspoň raz v živote pocítil tie „motýliky v bruchu“. Je to ten milý pocit, keď sa nachádzame pri obľúbenej osobe a je to znak, že sme zamilovaní. Na prvú lásku sa nikdy nezabúda. Väčšinou sa stane nečakane, a to ešte v školských laviciach. Ukradomky sa zasielajú papieriky s ľúbostnými odkazmi, rozdávajú sa prvé zamilované úsmevy… A tak sa to začína. Dievčatá sa hanblivo červenajú a chlapci zvyčajne robia natruc svojej sympatii. Sú to prvé znaky tej prvej lásky. Ale láska predsa nie je vždy taká krásna. Niekedy sa stane, že láska bolí a viackrát nám je srdiečko zlomené – ale hovoria, že čas všetko vylieči. Prvá láska však takmer nikdy nebolí, lebo vtedy ani nevieme, čo to vlastne je. Prvá láska zostáva nezabudnuteľná, i keď možno nebýva vždy opätovaná. Prvú lásku si treba vždy chrániť v osobitnom mieste svojho srdca a pamätať si ju do konca života, lebo tie nasledujúce sú už niečo iné. Verím, že pre všetky osoby na tomto svete jestvuje „princ na bielom koni“, čiže tá pravá princezná. A preto treba vpustiť lásku do svojho srdca.
Maja Kolárová, ZŠ J. Popovića v Suseku
Fajčenie, alkohol, drogy – prečo to dospelí robia?
Všetky tieto čertovské zlozvyky sú známe v ľudskej spoločnosti mnohé storočia. Ešte pred naším letopočtom starí Číňania fajčili a pili ópium. Bola to choroba zámožných ľudí. Aj alkohol má dlhú tradíciu. No drogy sú choroby, ktoré sa rozširovali a mohutne vzrastali zvlášť v minulom storočí. Často si kladiem otázku: prečo to dospelí robia? Prečo vedome ohrozujú svoj život, zdravie a svoju rodinu? Často ani oni nevedia, prečo to robia. Alkoholizmus je tichý zabijak človekovho zdravia, najmä pečeň je v tom prípade ohrozená. Alkoholici si nechcú uznať, že konzumujú nadmieru alkohol. Keď si na to zvyknú, jednoducho nemôžu žiť bez neho. Ráno, keď sa zobudia, trasú sa im ruky, a sú nervózni, kým sa im do organizmu nedostanú určité dávky alkoholu. Alkoholici trpia, trpí manželka, trpia deti. Fajčenie je tiež ako droga. Ľudia si aj na toto zvyknú a nemôžu bez cigarety. Sú si vedomí, že si ohrozujú pľúca a zdravie, a predsa fajčia. Najťažší spôsob drogovania je užívanie marihuany, kokaínu, heroínu… Tieto drogy trvalo vymenia človeka, takže sú neschopní cítiť žiadne emócie. Liečenie je veľmi ťažké a vylieči sa iba jedno percento závislých. Často sme svedkami, že mladí ľudia umierajú od veľkej dávky drogy. Užívanie drogy v posledných rokoch v Kovačici je veľmi časté. Každý poznáme aspoň jeden prípad takejto rodinnej tragédie. Myslím si, že sa drogám ľahšie oddávajú ľudia, ktorí nemajú sebavedomie, ktoré získavame ešte v detstve. Rodičia totiž deťom venujú lásku, porozumenie, svoj čas, nezanedbávajú ich, a tobôž nie podceňujú. Dúfam, že nikdy nebudem patriť do skupiny chorých na choroby závislosti, ktoré ohrozujú zdravie a rozum a znižujú životnú úroveň trpiacich a ich blížnych.
Ján Toman, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici