Didžina
Paľko: Ahoj, Janko!
Janko: Ahoj!
Paľko: Pôjdeš dnes na didžinu?
Janko: Nemám šajnu, a ty?
Paľko: Pôjdem. Mal by si ísť aj ty, nech sa trochu „odviažeme“…
Janko: No dobre, ale ktorý DJ dnes vyberá hudbu?
Paľko: Nejaký nový… A vraj máš novú empétrojku, čo?
Janko: Hej, mám, naši mi kúpili… A ty, máš niečo nového?
Paľko: Mám, musím makať, bifľovať sa, aby bolo vysvečko plné pätiek!
Janko: No dobre, potom sa uvidíme na didžine.
Paľko: Áno, uvidíme sa, čau!
Janko: Čau!
Saňa Kráľovská
ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
*
Diskotéka
Dnes je, ako zvyčajne, nudný deň. Je sobota. Marek aj dnes fláka. Mama zavolala Mareka, aby sa šiel naraňajkovať. Opýtala sa ho, či náhodou nevie, kde je kečup. Marek zamrmlal a povedal, že nemá šajnu. Marek je už veľký chalan, tak si trúfal, že kečup je už pri jeho tanieri. Náhodou uhadol. Keď sa naraňajkoval, odišiel ku kamošovi Samovi stiahnúť novú hru. Marek nemal šťastie, lebo Samo šiel do obchodu kúpiť si empétrojku… Marek si všimol plagát na didžejovú diskotéku – vraj tam bude super atmoška. Potreboval si helfnúť – nemal s kým ísť. Spomenul si na kamošku Evu, ktorá býva hneď vedľa neho. Evu pozvanie veľmi potešilo a spolu šli na didžejovú zábavu. Bolo to cool. A tak si Marek nakoniec našiel babu menom Eva.
Martina Čížiková
ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
*
Zatmenie Slnka
(úryvok)
V rodine Hromkárov majú chlapca, ktorý sa volá Ďuro. Má desať rokov. V jedné ráno vstal, pozeral telku a mal čo vidieť – bude zatmenie Slnka. On ešte nikdy nevidel také niečo. Bude to o 15,30.
„Ó, nie, vtedy mám školu!“ – povedal Ďuro.
Čas bol ísť do školy, Ďuro si zobral tašku a šiel. Bolo už 15h a ešte stále nezvonil zvonec. Keď už konečne zvonec zazvonil, Ďuro vyletel z triedy ako dáka formula. Pozrel na hodiny a bolo už 15,45! Rozčarovaný Ďuro sa vrátil domov, zapojil telku a počul, že také zatmenie bude znovu až o 3 000 rokov. Ako to Ďuro počul, rozplakal sa. Ale tiež počul i to, že v Afrike sa hľadajú zvláštne hodiny, ktoré môžu spomaliť a zrýchliť čas!
Ďurovi slzy prestali tiecť. Zišlo mu na um, že odcestuje do Afriky a nájde tie hodiny. Zavolal si Miška, svojho verného kamaráta, aby mu pomohol v tom pláne.
Dohovorili sa, že si urobia lietadlo. Miško doniesol starú kosačku, kolesá a plech. Ďuro klince, staré sedadlo a starý kormán.
„No ideme začať“ – povedal Miško.
„Ale ako ho urobíme?“ – zamyslel sa Ďuro.
„Myslím si, že môj otec má plán na lietadlo.“
„Dobre, dones ho!“
„Nebude to také ľahké – môj otec to má zamknuté.“
„Dobre, idem aj ja s tebou.“
(…)
„Ocko, dáš nám ten plán na lietadlo?“
„Samozréjme, deti, aj tak mi už neposlúži k ničomu.“
„Toto bolo lahšie než som si myslel“ – povedal Miško.
A urobili lietadlo.
„Ideme do Afriky!“ – povedal Ďuro.
„Áno, ideme.“
Jaroslav Poničan
Kysáč