Keby som mal(a) krídla
Keby som mal krídla, čím by som bol? Malým slávikom, čo v korune stromu spieva? Nie. Som silný, plný života a túžim po výšinách. Rád by som bol orol. Okolo mňa sa otáčajú sychravé obláčky. Svojimi veľkými krídlami ich páram a letím nad širokým trblietavým oceánom. Všade je tíš, iba sily prudkých vĺn mi ukazujú cestu ku pobrežiu. Stojí tam veľké mesto. Jeho hluk je čoraz silnejší. Letím a vidím tisíce ľudí. Na tvári im možno vidieť smútok, tlačí ich bieda a sú nešťastní. Ako je smutno tam dolu. Ľudia ťažko pracujú a nemajú čas na svojich priateľov, ba dokonca ani na vlastné deti. Som nad nimi. Silné vetry každodennosti sa pokúšajú prekaziť môj let a donútiť ma žiť ako obyčajní malí ľudia. Ale vo mne je nádej, taká silná, že ma udrží hore, vysoko. Tu nie je veľa takých orlov, čo chcú zostať tým, čím sú. Len treba vytrvať a letieť vpred bez strachu.
Každý let je jedinečný. Krídla? Tie máme všetci, také veľké, aké sa ich snažíme rozprestrieť.
Filip Herček, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
Keby som mala krídla, bola by som anjelom. Prečo? Preto, lebo anjelské krídla majú zázračnú moc. Tak ako v minulosti anjeli prilietali na Zem, keď niekomu bola potrebná pomoc, tak by aj moje krídla pomáhali tým, ktorým je pomoc potrebná. Anjelské krídla prinášajú večnú radosť tam, kde je smútok, prinášajú lásku tam, kde je ľudská úzkosť, na krídlach nosia uzdravenie a šťastie nemocným a biednym ľuďom. Anjelské krídla sú nežné, ale dokážu urobiť silné veci. Keby som mala také krídla, chudobným by som priniesla rajské bohatstvo a smutným srdciam láskavé objatie. Svojimi anjelskými krídlami by som odohnala každý tmavý súmrak, vojny, objala by som všetky zranené deti sveta. Moje krídla by im boli perinou a útočiskom, záchranou pred dažďom a vetrom, bôľom a nešťastím. Svojimi anjelskými krídlami by som objala všetky nešťastné a choré deti, až by sme sa spolu vznášali v slnečných lúčoch a bielych oblakoch.
Keby som mala anjelské krídla, na Zem by som priniesla nebeskú lásku, dobrotu a radosť. Priala by som si, aby boli všetci šťastní pod mojimi krídlami.
Andrea Grňová, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
Keby som mala biele krídla, zaletela by som vysoko. A mohla by som obísť celý svet? Áno, presne tak. Vyletela som do výšin. Za bielymi oblakmi videla som najprv slnko, ktoré ma pohladilo svojimi teplými lúčmi po tvári. Spoza slnka je veľká modrá obloha, ktorá akoby držala slnko vo svojom náručí. Zrazu som pozrela dolu a videla, ako usilovné včeličky zbierajú peľ a v úli robia sladký med. Keď som pozrela doprava, videla som ešte krajšiu prírodu, polia a zem, ktorú ľudia, malí ako mravce, usilovne obrábajú. Aj stromy, nad ktorými som letela, boli zaujímavé. Spozorovala som aj orla, ktorý ostrým zrakom hľadá potravu. Videla som aj malé domčeky, niektoré bez striech. Tam žili chudobní ľudia. Hneď som chcela zletieť dolu a pomôcť im v ich trápení. Smutné myšlienky mi odniesla vôňa mora.
Ako som tak letela nad hodvábnymi oblakmi, rozmýšľala som o tom, aký by bol svet, keby všetci ľudia mali krídla. Svet by bol omnoho lepším miestom pre život.
Ida Šagátová, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
Keď si ľahnem do postele, rozmýšľam o ďalekých miestach. Bolo by vynikajúce mať krídla a zaletieť si hocikam. Keby som mala krídla, vyletela by som po oblaky, a letela, letela… Obletela by som celý svet. Vidieť našu planétu naživo, a nie iba v telke. To by bol zážitok. Kde sa pristaviť? Možno na nejakom exotickom ostrove, na ktorom rastú palmy a voda v oceáne sa spája s modrou oblohou. Zaletieť si na také miesta, ktoré píšu našu históriu, do Egypta, Ríma, Grécka. Zastaviť sa na mieste, o ktorom som ani nepočula. A tak by som letela, letela…
V myšlienkach a snoch dokážeme lietať, no v skutočnosti máme istotu pod nohami.
Anna Milcová, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
V našej rodine sa často spomína rozprávka o tom, že môj dedko kým bol malý, spravil si krídla z haluzí, spadol zo stohu a zlámal sa… Teraz mám aj ja príležitosť lietať. Trochu závidím tým vtákom, nemusia si lievať palivo, nemusia mať ani peniaze na cestu, dokonca ani pas. Stačia iba dve – tri zrnká a už letia. Zo začiatku som mala trošku strach, keď sme boli nad oblakmi, ale strach rýchlo zmizol. Oblaky boli mäkké ako páperie. Pripomínalo mi to perinu mojej babky. Videla som vyfarbený mostík. Trochu ma to prekvapilo, ako môže byť na nebi. Lastovičky sa mi smiali a povedali mi, že to nie je mostík, ale dúha. Vykračovali sme si po nej. Videli sme moria a oceány ako sa trblietajú. Lúky a lesy sa zelenali. Žltli sa polia dozrievajúcej pšenice a bolo mi jasné, to nás naša Zem chráni. Žiaľ, že to často zabúdame.
Chcela by som dedkovi odhaliť toto svoje tajomstvo, ako sa aj takýmto ľahším spôsobom dá lietať. Iste by bol hrdý na mňa.
Martina Pintírová, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
Novoročné želania
Keď prichádza zima, všetky deti sa tešia, lebo so zimou prichádza aj môj obľúbený sviatok – Nový rok. Vtedy hodnotíme naše úspechy v uplynulom roku a netrpezlivo očakávame, či sa splnia naše želania.
Rada sa lyžujem. Počas každých zimných prázdnin sa organizuje odchod z Padiny na zimovanie na Slovensku. Aj tejto zimy si moja rodina zalyžuje na bielučkom snehu. Mojím želaním je, aby sme sa na lyžovačke pekne pobavili a nazbierali novú energiu pre druhý školský polrok.
Mám psíka Ajrona, je to husky a má rád zimu. Býva smutný, že nemám času na hranie s ním, a preto medzi moje novoročné sľuby patrí aj ten, že počas zimných prázdnin sa mu budem stále venúvať. Mojím želaním je, aby počas sviatkov tiež bolo veľa snehu, lebo všetci sa tešia bielemu kobercu na našich dolinách.
Všetkým deťom sveta želám, aby boli zdravé a šťastné, aby každé dieťa dostalo taký dar, aký si zaželá. Prajem všetkým, aby si svoje domy obliekli do krásneho novoročného rúcha a všetkým ľuďom želám dlhý a šťastný život.
Iveta Petrovičová, 5. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Sedmokráska a Sedmokrás
Bol raz jeden kráľ, ktorý mal jednu dcéru. Volala sa Sedmokráska. Sedmokráska mala veľmi rada sedmokrásky, dokonca aj rozprávky písala o nich. No nikto nemohol prečítať jej rozprávky, pretože nemala pekný rukopis. Princezná už mala osemnásť rokov, a preto ju pán kráľ chcel vydať. Rozhodol sa prichystať ples, na ktorý povolá všetkých mládencov a princov z okolia. No Sedmokráska mala rada len jedného mládenca. Bol to kráľovský záhradník, do ktorého bola zamilovaná, a chcela sa vydať iba za neho. Keď v noci kráľ zaspal, šla k záhradníkovi, ktorý sa volal Sedmokrás a spolu premýšľali, čo by mohli urobiť, aby sa vydala zaň. Iba nad ránom sa Sedmokráska rozhodla, čo by mohla urobiť. Rozhodla sa, že na jeden papierik napíše niečo a nikto to nebude môcť uhádnuť, pretože nikto nevie jej rukopis prečítať. Sedmokrásovi povedala, že na papier napíše jeho a jej meno. Potom sa chytro pobrala domov. Nestačila si ani trochu zdriemnuť, lebo ju už volali. Čakali ju pytači. Sedmokráska povedala kráľovi, že sa vydá za toho, kto jej prečíta to, čo napísala na papieri. Darmo sa mládenci a princovia snažili prečítať, nikto to neuhádol. Potom prišiel aj Sedmokrás a jemu sa to podarilo. Kráľ potom vydal svoju dcéru Sedmokrásku za Sedmokrása toho istého dňa a žili šťastne až do smrti.
Anna Lenhartová, 7. 2
ZŠ Mladých pokolení v Kovačici
Moje rodisko
Moja rodná dedina je tu, na Dolnej zemi, usídlená v krásnej rovine v južnom Banáte. Moje rodisko je čisté, doliny sú symbolom Padiny, v nich a v pekne upravených parkoch sa radi pristavujú rôzni cestujúci. Ľudia dbajú na vzhľad svojich priedomí a každý hosť si z Padiny odnáša iba krásne spomienky. Krásy mojej dediny sú i v rôznych podujatiach, ktoré ona ponúka. Máme pekne upravenú a bohatú školskú knižnicu. Dom kultúry, športové stredisko, nové reštaurácie sú tiež pekné. Štvrtok je v Padine „malá nedeľa”. Je to trhový deň na pekne upravenom trhovisku, vtedy je Padina plná ľudí, ktorí chodia aj z okolitých dedín, a je to deň, keď si Padinčania pri nákupoch trochu aj pohovoria, kávičkujú…
Každá časť dňa dáva mojej dedine zvláštnu ozdobu. Včasráno hmlisté doliny a ihličnaté stromy proste volajú, nech ich milujeme, počas obedu je v dedine rušno ako v meste, pokým večer, keď sa dedina oblečie do hviezdneho rúcha, vtedy viem, že si moje rodisko budem stále v srdci nosiť.
Marína Petrášová, 6. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Svet je plný krás
Každý kvietok sveta má svoju krásu. Každé ročné obdobie má svoju radosť. Jar je ako dlhá cesta do slnečného zámku, kde slniečko vždy hreje. Keď nám slniečko poriadne ohreje tvár, vieme, že vchádzame do leta. V jeseň spieva tichý vietor, deti sa hrajú v zlatých listoch, v škole sa smejú a priatelia. Keď spozorujeme inovať na stromoch, vtedy vieme, že sa blíži koniec roka a najkrajšie sviatky – Vianoce. Všetci potom netrpezlivo očakávame vidieť prvého snehuliaka, prvú vločku. Prajem všetkým detským dušiam veľké zimné radosti, lebo svet je plný krás, iba ich musíme chcieť vidieť.
Ján Chrťan, 6. 3
ZŠ m. Tita v Padine
Čím by som chcela byť, keď dospejem
Čím budem, keď dospejem? Je to otázka, na ktorú ešte nemám odpoveď. Na rozmýšľanie mám ešte dva roky, ale aj ten čas rýchlo ubehne… Ešte keď som bola malá, hrávala som sa na učiteľku. Možno by som naozaj mohla byť učiteľkou, prečo nie? O tom si ešte dobre rozmyslím. Keby som bola učiteľkou, s radosťou by som vykonávala svoju prácu a chodila do školy. Tam by som s deťmi iste zažila rôzne zážitky. Najradšej by som učila jazyky. Verím, že by som túto prácu zdolala. Mám ešte jednu záľubu. Chcela by som robiť v cukrárni. Zbožňujem ozdobovať torty a koláče. Vždy, keď mama upečie nejakú tortu, so sestrou ju ozdobujeme šľahačkou. A niekedy, keď sa mama vyprace z kuchyne, my vezmeme kuchárku a dáme sa do práce. Najčastejšie pripravujeme keksy a koláče, ktoré nemajú komplikovaný pracovný postup. Myslím si, že by som aj túto prácu mohla úspešne vykonávať v budúcnosti.
Rachela Majdlíková, 6. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Ja a moje zvieratko
Mám veľmi rada zvieratká. A predsa nadovšetko milujem svoje domáce zviera. Zvieratká môžu byť veľmi dobrí priatelia deťom. Doma sa najradšej hrávam so psom, ale sympatické sú mi aj mačky. Mojím verným priateľom je psík, ktorý sa menuje Rej. Má už tri roky. Spolu sme zažili mnoho pekných skúseností. Keď odchádzam do školy, je mu ľúto a vtedy clivo šteká, lebo by chcel ísť so mnou a zostáva doma smutný. Ale veselo ma víta pri mojom návrate zo školy. Mám i milé mačiatka, s ktorými sa tiež rada bavím.
Magdaléna Štaubová, 5. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Moji malí priatelia
Prečítala som mnoho kníh o zvieratkách. Od malička rada pozerám kreslené filmy, v ktorých vystupujú zvieratká. Sú to nádherné stvorenia. Moje kocúriky Mrvko a Murko rady pijú mlieko a jedávajú mäsko. Pekne nám je, keď spolu trávime čas. Moji malí priatelia majú rozličné vlastnosti. Jeden rád vchádza do mojej izby a pradie. Druhý kocúrik ma vyprevádza do školy. Majú rady, keď vnútri domu niečo čítam, potom sa túlia ku mne – moja mama je vtedy nahnevaná, lebo kocúriky sa prechádzajú po celom dome! Sú rady, keď im dám niečo pod zub. Najviac sa tešia mäsku – potom si pol dňa viac nežiadajú nič. Keď prídem domov zo školy, niet konca hry. Čakajú ma pri dverách, pripravení pre hladkanie. Niekedy si u mňa v izbe aj pospia. Okrem nich mám aj iné mačky, zajačiky, psíka a papagája (ktorý vie rozprávať), ale tieto mačiatka sú mi obľúbené.
Daroslava Sojáková, 5. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Lietadlo
Každý rok odchádzame na dovolenku k moru. Je tam veľmi pekne. Rád plávam, kúpam sa a naučil som sa i ponárať. Tohto roku sme tiež cestovali k moru, ale bolo to celkom inak než predtým.
– Mama, kde my…?
– Už som ti stokrát povedala, aby si nevyrušoval. Nechaj ma tak!
Sedím mlčky a nerozumiem. Mám plnú hlavu otázok a hlasno nesmiem vysloviť ani jednu. Prvýkrát cestujeme lietadlom. Už sme aj na letisku.
– Rýchlejšie, čo sa toľko obzeráš?
Ako by som sa neobzeral! Všetko mi je nové a zaujímavé a mama len rýchlejšie a rýchlejšie… A lietadlo! Aká je to ozruta! Je veľmi veľké a koľko má len schodov!
Sme v lietadle. Letuška niečo reční, vysvetľuje, ale ja ju nepočujem. Začínam cítiť nejaký strach.
– Mama, ja sa vari…
– No len buď tíško, nech počujeme, čo rozprávajú.
Tíško, tíško. Aj ona sa bojí, len neprezradí… Lietadlo vyletuje, dvíha sa, trasie sa. Držím sa mocne za sedadlo. Nesmiem kuknúť cez okno von.
– Dýchaj hlboko!
Ľahko povedať, lenže srdce búcha ako kladivo. A zrazu akoby sme stáli na jednom mieste. Vari ani neletíme! Pozrel som cez okno. Ľudia! Aký krásny pohľad! Pod nami sa striedali farby, jedna za druhou. Zelené, hnedé. Mama mi vysvetľuje, že to hnedé sú pohoria. A to modré? To bolo more.
Zleteli sme na letisko. Znovu sa lietadlo triaslo, ale srdce bolo na svojom mieste a nie v hrdle. Vedel som, že to tak musí byť.
Vrátili sme sa z dovolenky. Odišiel som k dedovi na nocľah. Pred spaním dedko začal svoju rozprávku:
– Vieš, keď som sa ja raz vracal z poľa na traktore a spoza stromu líška…
– Ej, dedko, dedko! Zážitok je tá tvoja líška… Keby si ty vedel ako je letieť lietadlom…
Mário Matuľa, 7. 2
ZŠ m. Tita v Padine