Zimný večer
Keď sa zubaté slniečko skryje poza oblaky a zmizne, vtedy je všetko magické. Sneh ľahký ako páperie napadal až po kolená. Na uliciach možno vidieť roztancované stopy. A na oblohe sa trblietajú jagavé hviezdy. Cez okno vidno stromy, ktoré spia. Lístie na zemi žlté ako zlato už nevidno, lebo ho snehový plášť už oddávna prikryl. Rozospievaný vietor hladí tváre detí, ktoré sa ešte stále guľujú a hrajú vonku na ligotavom snehu. Celá príroda sa mračí a sníva zelené stromy a kvety. Je to pekný pocit, keď nám príjemná vôňa jedličiek pripomína Vianoce, ktoré už klopú na dvere. Najviac sa mi páči, keď na ulici niet veľa hluku, lebo všetci ľudia zostávajú doma pri teplej piecke a pri teplom čaji.
Veľmi sa teším zime a nádhernému zimnému ovzdušiu, lebo nám toto ročné obdobie prináša mnoho snehu a radosti…
Ida Šagátová, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
Bol tuhý zimný večer, sedela som pri okne v teplej izbe a pozerala sa na ulicu. Moje oči sa rozžiarili ako trblietavé hviezdy. Vonku sa snehové vločky pretekali, ktorá skôr padne na zem. Veselý vetrík pofukoval a krútil vločky sťa na kotúči – veselo sa mi usmievali. Cesta, chodníky a tráva sa ligotali ani kryštálovým cukrom posypané. Zo stromov už dávno opadalo suché lístie a zostali iba holé konáre, konáriky, ba aj vetvičky, na ktorých bol sypký sneh. Odrazu sa počul zvuk traktora, ktorý ťahal za sebou veľké sane plné detí, ktoré boli vymrznuté a zasypané drobučkými vločkami. Vreskot, piskot a šťastie bolo ohromné. Chodci, ktorí sa prechádzali ulicou, boli ako snehuliaci.
Večer bol však príjemnejší pri teplej peci, tichej hudbe a peknom pohľade na ulicu.
Lýdia Vinkovićová, 6. 1
ZŠ 15. októbra v Pivnici
Ťapákovci v nás a okolo nás
Poviedka Boženy Slančíkovej-Timravy je prítomná stále medzi ľuďmi. Dej a osoby v poviedke mnohí porovnávajú so súčasným životom.
Pamätám sa na prvý rok, keď sme sa presťahovali do nového domu. Bolo to v septembri. Onedlho v novembri prišla tuhá zima a neobývané miestnosti bolo ťažko zohriať. Iba v jednej izbe bolo teplejšie. Všetci sme si privlastnili tú izbu. To nám bola spálňa, obývačka, detská izba… Mama často hovorila, že sme ako Ťapákovci. Moja suseda spomínala, keď sa prvýkrát odsťahovali do Nemecka, že mali iba dva taniere, dve lyžičky, vidličky… Neočakávane im prišli hostia a keď šli obedovať, dali hosťom svoj príbor na jedenie a oni neobedovali. Tak sa aj oni podobali Ťapákovcom. Aj ja sa niekedy správam ako Ťapákovci, zvlášť keď mi mama niečo rozkáže, napríklad ísť do obchodu, umyť riad…
V každej dedine, ale i v každom období sa nájdu rodiny, ktoré sa podobajú Ťapákovcom.
Veronika Šoškićová, 7. b
ZŠ Jána Kollára v Selenči
Každý človek túži po šťastí, ale iba niektorí majú odvahu za ním ísť
Čo je to vlastne šťastie a čo to človeka robí šťastným? Je to hmatateľné? Vonia ako ruža?
Každý človek má právo na šťastie. Niekto si ho neuvedomuje, iný ho zase nemá v živote veľa. Niekto ho má za hrsť, niekto len za nechtom a niekto ho má ako kopce zlata. Zdravie, priateľstvo, rodina – je to najväčšie človekovo šťastie. Veľké šťastie je milovať a byť milovaným. Mnoho ľudí ho nevideli, necítili a ani sa ho nedotýkali. Za svojím šťastím treba ísť, nikdy netreba tratiť nádej a netreba počúvať ľudí, ktorí nám závidia.
Šťastie nie sú peniaze, ani sa to nekupuje. Ale sú to vzácne veci, akými sú zdravie, láska, priateľstvo…
Valéria Valentová, 8. b
ZŠ Jána Kollára v Selenči
Čo je to šťastie? Nikto presne nevie. Každému z nás to slovo znamená niečo iné.
Podľa mňa je šťastie veľmi vzácna vec. O šťastí sa nedá veľa písať, lebo šťastie sa nedá presne vyjadriť slovami či vetou. V súčasnosti sa za šťastných ľudí považujú hlavne takí, ktorí majú veľa peňazí. Možno si myslíme, že sú šťastní, ale nie… Hovorí sa, že šťastie za peniaze nekúpiš. Pre niekoho je šťastím, keď si nájde lásku, alebo keď sa môže o niekoho starať, napríklad o dieťa alebo zviera. Niekto je šťastný, keď má čo jesť, iní ľudia sú šťastní aj vtedy, keď sú len zdraví. Šťastie vie u ľudí vyčariť úsmev na tvári, dobrú náladu alebo chuť do života. Mať dobrých priateľov, mať sa s kým porozprávať – i vtedy je človek šťastný.
Predtým ako sa odvážite ísť hľadať šťastie, porozmýšľajte, možno ste už šťastný, lebo šťastie predstavujú malé nenápadné veci, ktoré si mnohí ani nevšímajú.
Michaela Ralbovská, 8. b
ZŠ Jána Kollára v Selenči
Bez priateľov je život smutný
Priateľstvo je najväčší poklad na svete. Je to keď nám niekto podá ruku, povie pekné slová a poteší nás. Verných priateľov je málo.
Tým, ktorí nemajú priateľov, život je smutný a prázdny. Ja sa s mojou najlepšou priateľkou Emou delím o starosti a problémy, dodržiavame si sľuby, ktoré si sľúbime. Uctievame si naše priateľstvo. Ema je poctivá, vie dodržať sľub, pekne sa bavíme spolu. Naše priateľstvo je veľké. Priateľstvo je cennejšie ako hŕba peňazí, priateľstvo je sila, ktorá mnohokrát pohýna človeka z mŕtveho bodu. Ja si svoju priateľku vypočúvam, keď ju niečo tlačí, ale aj ona si mňa vypočuje. Ja som preto duchovne bohatá, lebo okrem nej mám aj iných priateľov a myslím si, že priateľstvo je vzácna vec.
Ivana Hološová, 5. 1
ZŠ maršala Tita v Padine
Je krásne mať mamu
Áno, mama je mama,
stále ju máš!
Vždy dá ti to, čo čakáš.
Ona vždy ruky otvorí ti,
a nimi objíme ťa, ako nikto iný.
Znamenáš pre ňu celý, celučký svet,
vnukne ti také rady, aké v našej hlave niet!
Je krásne mať mamu, kým ostatní sklamú.
Otvorí ti svoje srdce, a je pri tebe deň či noc.
Každý z nás má svoju mamu rád,
ale uvedomíme si to príliš neskoro!
Jedného dňa, už keď ju nebudeme mať…
Sandra Grňová z Pivnice,
žiačka 1. ročníka Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci