Prevrátená rozprávka
Na konci jednej dlhej ulice nachádzal sa jeden dom. Všetko na tom dome bolo veľmi pekné, ibaže natoľko čudné, že sa všetci ľudia prechádzajúci ulicou nevedeli napozerať.
Bolo to preto, že ten dom bol prevrátený naopak. Strecha mu bola na zemi a spodná časť sa slnila na slnku. Dvere boli na jednej strane domu, ale cez ne sa nemohlo vojsť, lebo schodíky šli nahor a nie dolu na zem. Zvedaví dedinčania nakúkali cez okno do vnútra, a tam – mali čo vidieť. Všetko bolo naopak. Na povale bol koberec a na podlahe luster. Stôl bol taktiež obrátený naopak na povale. A na stole váza s kvetmi, ktoré viseli nadol. Posteľ a všetky ostatné veci, ktoré ináč stoja na podlahe, teraz boli na povale. Jednoducho, všetko bolo naopak.
Bolo naozaj ťažko žiť v takom dome. Našťastie, bola to iba rozprávka starého otca svojmu vnukovi, v ktorej chcel upozorniť vnúčika, aby si vždy upratal hračky vo svojej izbe, aby sa ich dom neprevrátil na prevrátený dom, ako v našej rozprávke.
Filip Miháľ, 5. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Klzká rozprávka
Táto rozprávka je zamrznutá, klzká a umelá, lebo som ju ja vymyslela…
Bolo chladno, zima treskúca. Janko a Mirko sa šli von hrať. Vyšli von a spadli, na chodníku bol ľad. Janko pozrel vôkol seba, pozrel na strom, automobil, trávu – všetko bolo ligotavé a zamrznuté, dotkol sane, no tie sa mu vykĺzli z rúk. Ledva sa dokĺzal k svojmu priateľovi Mirkovi, no nijako sa mu nepodarilo chytiť dvere, kľučku, lebo na nich bol samý ľad.
Ale Janko predsa videl kopu detí na ceste ako sa hrajú a Mirko nejako len vyšiel na ulicu. A potom – šťastiu nebolo kraja! Korčuľovali sa, sánkovali, lyžovali, stavali snehové domčeky… Ale po ukončení hier bolo opravdivou zložitou úlohou vrátiť sa po klzkej krajine domov.
Daniela Šimáková, 5. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Bola raz jedna klzká rozprávka. Taká klzká, že sa v nej všetko kĺzalo. Ako sa tak kĺzalo, v nej sa kĺzali mnohé zvieratá.
Bola to zaujímavá a veselá kĺzavá rozprávka. Na tej klzkej kĺzačke sa zrazili myš a slon. Obaja boli zranení. Myš kričala na slona, čo nehľadí, kde sa kĺže. Slon sa ospravedlňoval, že nechcel, a že mu je ľúto, i keď slon bol viac zranený ako myš. Myš aj ďalej nadávala na slona, vyhrážala mu, že neprejde dobre za toto, čo urobil. Čo sa púšťa do kĺzania, keď sa mu to nedarí. Nech sa prv dobre naučí kĺzať, a potom nech sa kĺže. Slon sa vyľakal, poprosil myš, aby sa nejako zmierili, a sľúbil jej, že jej splní všetko, čo si žiada. A tak sa kĺzačka skončila kĺzavo a slon a myš sa spriatelili.
A z kĺzačky odchádzajú spolu cez most. Keď šli po moste, myš hovorí:
– Keď my prechádzame cez most, celý sa trasie.
A tak sa slon a myš stali priateľmi.
Magdaléna Štaubová, 5. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Skutočná rozprávka o minulosti detí a dospelých
Dávno, veľmi dávno, žili deti v domoch na stromoch.
Deti sa mohli hrať, koľko len chceli, lebo neboli dospelí. Nejedávali ani špenát, ani nijaké polievky, ale len to, čo im chutilo. Či už to bola torta, čokoláda alebo cukríky… Robili čo len chceli, ale aj veľký neporiadok. Lenže ten veľký neporiadok nikto nevedel poupratovať.
Najmúdrejšie deti rozmýšľali, rozmýšľali ako si pomôcť. Vtedy jedno dievča zvolalo:
– Viem, čo urobíme. Bude sa to volať Dospelý!
A dali sa do práce. Rozhodli takto: Mužský Dospelý sa bude volať Otec a ženský Dospelý Matka. Potom vytvorili ešte veľa, veľa dospelých, aby každé dieťa malo po jedného otca a jednu matku. Obliekli ich do smiešneho odevu a poslali poupratovať neporiadok. O pár dní bolo všetko upratané a dospelí sa mohli hrať s deťmi. Netrvalo to dlho, lebo jeden Dospelý sa niečo nahneval a vybil jedno dieťa. Deti sa nahnevali a zo svojho Stromu vyhnali Dospelých.
No ani Dospelí neleniveli. Urobili si domy a celé mesto. Urobili i hračky, ktoré sa deťom veľmi páčili. Deti ich chceli mať, ale im Dospelí nechceli dať. Preto deti vymysleli kávu. Dospelí chceli piť kávu, a preto zaútočili na deti. Deti sa bránili, ale nevyhrali. Museli sa presťahovať na inú planétu. Tam sa im nepáčilo a tiež chýbali Dospelým, ktorí ich zavolali, aby sa vrátili späť a žili spolu s nimi v spoločenstve, ktoré sa bude volať rodina.
Deti sa vrátili, ale ich bezstarostný život sa skončil. Dospelí vymysleli mnoho detských povinností, školu a domácu úlohu…
Zvrrrrr!!! Je tomu koniec?
Tiana Nemogová, 5. 2
ZŠ m. Tita v Padine
Priateľstvo
Priateľstvo je niečo najkrajšie v živote človeka. Treba si ho chrániť, lebo človek bez priateľa je smutný a osamelý.
V živote môžeme mať mnoho priateľov, ale nie sú všetci opravdiví, úprimní priatelia. Smutné je, že môžeme stretnúť aj falošných priateľov, ktorí nás pre žiarlivosť a závisť môžu sklamať. Úprimní priatelia jeden druhému dôverujú, pomáhajú si a neprezradia jeden druhého.
Pre mňa je priateľ ten, ktorému môžeš vyrozprávať svoje tajomstvá a si istý, že tie tajomstvá nikomu neprezradí. Priateľ je ten, ktorý ťa vypočuje, keď ťa niečo trápi, ktorý ťa prinúti usmiať sa, keď máš slzy v očiach. Priateľ je ten, ktorý sa s tebou smeje, keď si šťastný. S priateľom tráviš svoj voľný čas, pomáhaš mu v učení, ideš s ním na výlety, prechádzky a nikdy ti nie je nudno. Priatelia sa veľmi dobre poznajú a nezazlievajú jeden druhému chyby, lebo chyby majú všetci. Je priateľsky uznať si chyby a odpúšťať. Úprimný priateľ je vždy s tebou, aj vtedy, keď ťa všetci ostatní opustia. Je to osoba, s ktorou zdieľaš aj úspech aj neúspech, aj radosť aj žiaľ.
Priateľstvo je veľmi vzácne a šťastný je ten, ktorý si priateľstvo vie vážiť. Je to vzácny dar a potrebné je, aby sme sa snažili nestratiť ho, lebo hovoria, že keď stratíš úprimného priateľa, je to akoby si stratil kus seba.
Monika Ďuricová, 6. 2
ZŠ m. Tita v Padine