Láska ako hybná sila konania literárnych postáv
Láska je najmocnejšou a najväčšou silou na tomto svete, a preto je často i hybnou silou, ktorá nám pomáha, aby sme zvládli i to, o čom si myslíme, že nikdy nezvládneme. Keď máme niekoho alebo niečo radi, nič nám nie je ťažko urobiť pre svoju lásku.
O láske ako hybnej sile sa môžeme dozvedieť aj v knihách. Napríklad v novele Žartík, ktorú napísal Anton Pavlovič Čechov. Nadenka sa bála sadnúť si na sánky a zliezť dolu brehom. Avšak raz zliezla, a potom aj druhý, tretí, štvrtý raz, a to len preto, aby počula od chlapca tri slová, na ktoré nikdy nezabudne. Boli to slová: „Ľúbim vás, Nadenka.“ Takže Nadenke nebolo ťažko zliezť z ohromného brehu, a aj napriek tomu, že sa veľmi bála, urobila to len preto, aby počula chlapcove slová, ktoré boli jej hybnou silou. Dobrým príkladom je i úryvok z novely Tri gaštanové kone, ktorú napísala Margita Figuli. V tomto úryvku Peter hovorí o svojej najväčšej láske, o Magdaléne. Práve ona bola jeho hybnou silou, aby i napriek jej matke, ktorá sa zúrivo pozerala na neho, nenávidela ho a Magdaléne zakázala priateliť sa s ním, on vždy prišiel a spolu trávili čas. Dalo mu to odvahu opýtať sa Magdalény, či by sa stala navždy jeho. No a tak v jeden večer šiel uskutočniť svoj sen… V úryvku z diela Námestie svätej Alžbety Rudolfa Jašíka sa hovorí o tom, ako dvaja mladí ľudia Igor a Eva spriadali svoje šťastie, i keď boli rozličnej viery. Eva bola židovkou, čo sa Adamovi ani trochu nepáčilo. Bál sa, že ju Nemci odvedú. Aj Eva sa bála, ale židovkou chcela byť. Igorovi bola hybná sila Eva a Eve Igor. Táto láska upokojovala strach v Evinom srdci, a preto Igora veľmi ľúbila. O láske sa veľa hovorí, píše, a tak aj spisovatelia dostávajú inšpiráciu na písanie rôznych poviedok, románov, kníh, básnických skladieb… Taká je napríklad básnická skladba Marína Andreja Sládkoviča. Autorovi bola hybnou silou na písanie Marína, ktorú veľmi miloval a práve jej venoval túto básnickú skladbu. Nebolo mu ťažko zostaviť skladbu pozostávajúcu z 291 strof, vyplnených jeho obrovskou láskou, ktorú cítil k Maríne. Prostredníctvom lásky vznikajú najkrajšie vety, ktoré sú neskoršie časťou skladby a práve preto, že je pre existenciu skladieb základným zdrojom láska, vtedy sú skladby najzaujímavejšie, najkrajšie… Takou skladbou je i báseň Miroslava Váleka Jesenná láska. V nej autor opisuje, koľko je vlastne láska bohatá, koľko toho vlastne sľúbi, a že lásku musíme obhajovať, kým je tu, lebo stačí jedna chyba a už je láska preč.
Láska je základným pojmom, ktorý hodnotí život ľudí a vnáša doň farby, svetlosť, lebo bez prítomnosti lásky by život bol nudný, pustý, tmavý. A preto lásku treba ošetrovať, nie šetriť, lebo je ona nevyčerpateľný zdroj, a preto ju treba každý deň obhajovať, lebo nám tak život bude omnoho ľahší a krajší.
Stefana Nemogová, 8. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Budúcnosť v mojich predstavách
Som ôsmačkou. Končím základnú školu a nachádzam sa na rázcestí. Kam ďalej? Budúcnosť je predo mnou, cestičiek je mnoho. Treba sa rozhodnúť, ktorou cestou vykročiť ďalej. Neistá som. Ako seba vidím v budúcnosti? Od malička, vo svojich predstavách, vždy som seba videla ako učiteľku alebo predavačku. Záujem o predavačku zmizol, chcela by som sa stať učiteľkou. Mám nádej, že sa zapíšem do kovačického gymnázia a po skončení gymnázia aj na Filologickú fakultu. Lákajú ma jazyky. Chcela by som sa stať učiteľkou anglického jazyka. V predstavách je vždy ľahko a myslíme si, že to, čo si zamyslíme, to sa nám aj uskutoční. V živote je však inak, čaká nás mnoho prekážok. Rozhodnúť sa musíme sami a smerovať k cieľu. Budúcnosť nám ukáže, či sa tie naše predstavy stanú skutočnosťou alebo zostanú len fantáziou. Naša budúcnosť závisí od nás.
Ja sa budem usilovať, aby sa mi splnilo všetko, čo si žiadam.
Marína Ľavková, 8. 2
ZŠ m. Tita v Padine
Hrôzostrašný príbeh so sladkým koncom
Pred niekoľkými rokmi zažila som jeden príbeh, na ktorý si vždy budem pamätať.
Deň bol pekný, slnečný, človek by si ani nepomyslel, čo všetko sa môže v ňom udiať. Ale bola to ozajstná dráma toho dňa. Ja a členovia mojej rodiny sme išli autom do Kovačice. Pozorovala som cez okno polia kúpajúce sa v slnečných lúčoch, rozmýšľala som o všeličom… Bolo ticho, mlčali sme a mne bolo nudne. Napokon sme vstúpili do dediny. Boli sme blízko cieľa, ale otec odbočil do chybnej ulice. To sa mi už nepozdávalo. Chcela som čím skôr vyjsť z auta, v ktorom mi bolo tesne a zastať si na nohy a voľne sa pohybovať. No to silné „BUM” ma vyrušilo z premýšľania. Zrazu milióny drobných sklíčok leteli na všetky strany. Stačil len jeden okamih a uvedomila som si, čo sa stalo. Jedno uháňajúce auto vrazilo do nášho auta, ktoré sa teraz na auto nepodobalo. Tento obraz vo mne vyvolal strach veľký ako dinosaurus. Nezostalo mi nič iné, len plakať. Matka sa taktiež zľakla a začala nás obzerať, či sa nám niečo nestalo. So mnou to bolo najhoršie. Jedno z tých sklíčok mi zranilo nohu a na tom mieste mi začala vytekať krv. A keď mama povedala, že mi nohu zašijú, začala som sa celá triasť. Predstavovala som si veľkú ostrú ihlu, už som aj cítila bolesť, ktorú tá ihla spôsobuje. Hneď ma odviezli do pohotovostnej služby. Jeden lekár mi prezrel nohu, opytoval sa mi niečo. Ihlu nemal, ranu mi ošetrili, už toľko nebolelo. Keď lekár s tým skončil, daroval mi cukrík, lebo som bola dobrá. Keď som bola mladšia, cukrík bol pre mňa niečo najlepšie, ako aj pre iných v tom veku. Rýchlo som ho vložila do úst a schuťou zjedla. Jeho sladkosť ma zaujala natoľko, že som začala zabúdať na celú príhodu a nepríjemnosti. Aj doma mi dávali sladkosti, nech neplačem, a na nehodu som viac nemyslela.
Rachela Majdlíková, 6. 1
ZŠ m. Tita v Padine
Slovenčina
Môj obľúbený jazyk je slovenčina, lebo je ona aj mojím materinským jazykom. Mám ju tak veľmi rada, obdivujem ju a vážim si ju.
Týmto jazykom rozprávali aj moji predkovia, ktorí žili na tomto území ešte od dávnych čias. Zachoval sa až podnes. Moja materčina ma sprevádzala počas celého môjho detstva, bola pri mne v každom okamihu môjho života. Keď som vyslovila to prvé slovo, aj to bolo po slovensky. V každej rozprávke, v každej hre boli tie milé, láskavé, prekrásne slovenské slová.
Do tejto chvíle som si ani neuvedomovala, že som so slovenčinou rástla a rástla aj moja láska k nej. Patrí jej vďaka za všetko, za slová smútku, prejavy citov, myšlienok, sĺz či smiechu. Ďakujem jej, že vždy taká krásna bola a vždy pre mňa takou aj zostane. V každom okamihu, kdekoľvek budem, navždy si ukryjem v pamäti spomienku na túto lásku voči slovenčine.
Slovenčina je mojou učiteľkou múdrosti, navždy ňou aj zostane…
Izabela Gašparovská, 6. b
ZŠ Jána Kollára v Selenči
Materinská reč
Slovenská reč
je mi najdrahšia.
Má slová nádherné,
vždy také ľubozvučné.
Od malička tie
učila ma mamička.
Pesničky spevavé,
rozprávky ľudové.
Reč slovenská
naše je bohatstvo
od predkov prevzaté.
V duši ho nosíme.
Chráňme si ju aj naďalej,
‘by nám navždy zostala
pokladom trvalým.
Pavel Častvan, 6. b
ZŠ Jána Kollára v Selenči